Krížom-krážom.eu

Facebook profil
« späť

» Bratislava – Hlavné mesto Slovenska

POLOHA.

Bratislava je hlavným a zároveň najväčším mestom Slovenska. Leží na brehoch európskej rieky Dunaj v Podunajskej nížine, ktorá územie zasahuje z juhovýchodu. Zo severozápadu územie zasahuje Záhorská nížina. Rozhranie týchto dvoch nížin tvoria Malé Karpaty. Ako hlavné mesto Slovenska má Bratislava excentrickú polohu, leží v jeho juhozápadnej časti. Hranice mesta v západnej a južnej časti sú zároveň aj hranicou štátu. Bratislava bola hlavným mestom Uhorska v rokoch 1536 – 1848. V rokoch 1939 – 1945 bola hlavným mestom Slovenskej republiky a od roku 1993 sa opäť stala hlavným mestom Slovenska. Hlavné mesto tvorí 17 mestských častí a územie hlavného mesta zasahuje 5 okresov.

 

HISTÓRIA.

Meno hlavného mesta Slovenska prešlo dosť komplikovaným vývojom. Jeho najstaršie pomenovanie nepoznáme. Prvýkrát sa v písomných prameňoch spomína v roku 907 ako Brezlauspurch (Braslavov hrad) v súvislosti s bitkou pri Bratislave, ktorá sa odohrala v júli v roku 907. Na rovine východne od mesta sa zrazili bavorsko-moravské vojská s Maďarmi. V niekoľko dní trvajúcej sérii stretnutí napokon starí Maďari zvíťazili. Z tohto koreňa vznikol nemecký názov Pressburg, ktorý v skomolenej podobe užívali aj Slováci vo forme Prešporok. Maďari si osvojili úplne odlišné meno vo forme Pozsony (Požoň). Prvýkrát sa uvádza na počiatku 11.storočia. Je pravdepodobne odvodený od názvu jednej z priľahlých oblastí východne od Bratislavy, ktorá sa dodnes menuje Pošeň.

Na konci 10. stor. sa územia medzi Karpatmi a Dunajom zmocnili Poliaci, vedení kniežaťom Boleslavom Chrabrým. V tej dobe sa začleňuje aj územie Bratislavy do vznikajúceho uhorského štátu. O význame Bratislavy na začiatku 11.storočia svedčí aj tá skutočnosť, že zakladateľ uhorského štátu kráľ Štefan I. tu nechal raziť strieborné denáre so svojou podobizňou a s nápisom Preslavva civitas (Mesto Bratislava). Do roku 1031 územie medzi riekou Moravou a Hronom ovládal vojvoda Vazul (Vasil), bratranec uhorského panovníka, ktorý sídlil v Nitre. V súvislosti s rozšírením Českého štátu v 1.tretine 11.storočia až k rieke Morave a s expanziou nemeckého cisára Henricha III. sa bratislavská oblasť zmenila na pohraničné územie Uhorska. Bratislavský hrad sa stal centrom bratislavského komitátu, kde sídlil komesa (župan), menovaný kráľom a vojenská posádka. Mená prvých županov (Jaroslav, Ivanka, Levko) naznačujú prevahu slovenského obyvateľstva v tomto období. Ako pohraničná pevnosť musel hrad vzdorovať opakovaným útokom nemeckého cisára Henricha III. v rokoch 1044,1051 a 1052. Posledný sa skončil nečakanou porážkou cisárovho vojska pod bratislavským hradom. Z dôvodov mimoriadneho strategického významu uhorský kráľ Šalamún nechal hrad v rokoch 1073-1074 nanovo opevniť. Hrad chránil aj dôležitý dunajský brod a križovatku obchodných ciest, kde sa od dávnych časov vyberalo od kupcov mýto. Už v roku 1002 kráľ Štefan I. daroval tretinu z tunajších mýtnych príjmov benediktínskemu opátstvu na Panónskej hore (Panonhalma). V 12.storočí sa rýchlo rozrastala aj osada pod hradom, ktorá sa postupne sformovala na stredoveké mesto. Z roku 1151 pochádza najstaršia písomná zmienka o trhoch v Bratislave, ktoré sa tu však konali už v oveľa skorších dobách. Arabský cestovateľ Idrisi opísal v polovici 12.storočia Bratislavu ako stredne veľké mesto husto zastavané domami. V r. 1189 sa v Bratislave zhromažďovali účastníci 3.križiackej výpravy pod vedením nemeckého cisára Fridricha I. Barbarosu, anglického kráľa Richarda I. Levie srdce a francúzskeho panovníka Filipa II. Tu sa k nim pripojili uhorskí križiaci, na čele ktorých bol mladší kráľov brat vojvoda Gejza.
Podhradie, ktoré bolo situované pod hradom, bolo základom mesta a spomína sa v roku 1204 ako Suburbium castri Posoniensis. Začiatkom 13.storočia sa mesto chránilo pevnými kamennými hradbami. Tie Bratislave poslúžili najmä v tragickom roku 1241. Koncom mája roku 1241 obľahli Tatári Bratislavu a pokúsili sa ju dobyť, ale pevné múry mesta odolali ich náporu. Spustošili teda okolie. Spálili nielen všetky bratislavské predmestia, ale popolom ľahla i väčšina okolitých dedín. Niektoré zničené osady zostali neobývané až do konca 13.storočia. Po náhlom odchode Tatárov z Uhorska sa vystupňoval konflikt s rakúskym kniežacím rodom Babenbergovcov. Po ich vymretí totiž začala dlhá a viackrát prerušovaná vojna o babenbergovské dedičstvo s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Vojny spôsobili mestu a jeho okoliu mnoho škôd. V júli roku 1260 sa na rakúskej strane rieky Moravy odohrala krvavá bitka pri Kresbrune (Groisesbrunn). Uhorské vojsko, ktoré pred bitkou táborilo v okolí Devínskej Novej Vsi, utrpelo od českého kráľa zdrvujúcu porážku. Česi a ich spojenci pritiahli až k múrom Bratislavy. Tu bol narýchlo dojednaný mier, ktorý spečatil aj prísľub kráľa Belu IV., že svoju vnučku Kunigundu vydá za českého kráľa. Zosobášili sa v Bratislave v októbri roku 1265. Napätie medzi Uhorskom a českým kráľom sa obnovilo, keď po smrti Belu IV. na uhorský trón v roku 1270 zasadol jeho najstarší syn Štefan V. Český kráľ odpovedal na jeho vpády do Rakúska vyhlásením vojny. Na jar roku 1271 české vojsko dobylo Devín, Stupavu a Bratislavu. Mesto bolo vyplienené a obyvateľstvo utrpelo veľké škody. Nedostatok potravín a nečakaný vpád uhorských oddielov na Moravu a do Rakúska prinútil víťazného českého kráľa podpísať v Bratislave mier a vzdať sa svojich výbojov. Po nečakanej smrti Štefana V. v roku 1272 zasadol na uhorský trón jeho 12ročný syn Ladislav V. Krajina opäť upadla do vnútorných zmätkov. Bratislavský župan Egid sa vzbúril proti dvorskej klike vedenej matkou mladého panovníka a vydal mesto a okolie Přemyslovi Otakarovi II. Prívrženci českého kráľa si však Bratislavu dlho neudržali a s pomocou zrady grófa Henricha Kyseckého ju uhorský panovník zakrátko opäť ovládol. Udalosti v Bratislave vyústili do ďalšej vojny medzi Uhorskom a českým kráľom. Na jar v roku 1273 tiahlo 60.000 vojakov českého kráľa k Bratislave. Mesto i hrad boli opäť dobyté a vyplienené. Konflikty s Přemyslom Otakarom II. ukončila až jeho smrť v bitke na Moravskom poli v roku 1278.

Mesto sa postupne spamätalo z ničivých vojen. Dňa 2.decembra 1291 udelil uhorský kráľ Ondrej III. Bratislave rozsiahle mestské výsady, ktoré patrili uhorským mestám, podliehajúcim priamej moci panovníka. Tým sa Bratislava stala slobodným kráľovským mestom. Mesto získalo od kráľa samosprávu a vlastné súdnictvo. Každý rok na Juraja (24. apríla) mohli voliť richtára a 12 členov mestskej rady (prísažných). V ich právomoci bolo spravovať mestské záležitosti, súdiť obvinených a riešiť spory s cudzincami. Občanov mesta mohol súdiť iba richtár. Kráľovské výsady upravili aj vzťah šľachty k mestu. Dôležitá časť mestských privilégií zabezpečovala aj hospodársky rozvoj Bratislavy. Občania mohli slobodne používať prístav a brod cez Malý Dunaj pri Vrakuni, prievoz cez Moravu a kdekoľvek inde v rámci Bratislavského komitátu. Mesto ohradili pevné kamenné hradby s baštami a štyrmi bránami, ktoré nahradili staršie opevnenie. Ich význam potvrdzuje aj mestský erb, ktorého hlavným motívom je kamenná brána. Mestské hradby ohraničili pomerne malý priestor stredovekého mesta. Osada, ktorá jestvovala medzi hradným návrším a Dunajom nebola do neho zahrnutá, a postupne sa vyvinula na samostatné poddanské mestečko nazývané Bratislavské Podhradie. Mestečko sa stalo súčasťou bratislavského hradného panstva, ku ktorému patrili viaceré sídla na Žitnom ostrove a v juhovýchodnej časti Bratislavskej stolice.
V meste, obohnanom kamennými hradbami nastal po udelení privilégií čulý stavebný ruch. Z tohto obdobia sa do dnešných čias zachovalo niekoľko architektonických pamiatok ako napríklad Kaplnka sv. Jána pristavaná k františkánskemu kostolu, alebo niektoré meštianske domy.
V 14.storočí zaznamenala Bratislava dobu ekonomického vzostupu. Po vymretí kráľovského rodu Arpádovcov v roku 1301 nastalo obdobie zápasu o trón a po tretej korunovácii kráľa Karola Róberta z rodu Anjou v roku 1307 vypukol niekoľkoročný boj nového panovníka s oligarchami, ktorých moc v čase bezvládia nesmierne vzrástla. Karolovi Róbertovi sa však podarilo zastaviť ich expanziu a po smrti Matúša Čáka v roku 1321 si kráľ definitívne upevnil vládu. Finančnými a hospodárskymi reformami prispel k ekonomickému rozvoju krajiny, ktorá profitovala najmä z baníctva a medzinárodného obchodu. Syn a nástupca Karola Róberta, Ľudovít I. /1342-1382/, pokračoval v otcovom reformnom diele. Ešte viac obmedzil moc a svojvôľu magnátov a tým prispel k rozkvetu miest. V roku 1344 na žiadosť bratislavského richtára Jakuba udelil mestu právo konať výročný trh na sviatok svätého Vavrinca (10.augusta) a zároveň nariadil bratislavskému županovi, aby sa postaral o bezpečnosť všetkých, ktorí sa na ňom zúčastnia. Cestu, vedúcu z Bratislavy cez Malacky a Holíč, kde sa spájala s tzv. Českou cestou vzal v roku 1373 pod svoju osobitnú ochranu a zakázal všetkým šľachticom svojvoľne na nej vyberať poplatky. Tým sa aj bratislavským kupcom uľahčil dovoz a vývoz tovarov na Moravu a do Čiech. Okrem toho sa zintenzívnil obchod s Poľskom, Nemeckom, Rakúskymi krajinami, Sedmohradskom a Dalmáciou. Veľký význam mala úprava obchodných stykov s Viedňou. Z Bratislavy sa vyvážalo najmä súkno a víno. Najväčším prameňom ziskov bolo v tej dobe vinohradníctvo, ktoré v 14. a 15.storočí zažilo dobu rozkvetu. Bratislavskí mešťania mali vinice aj v chotároch susedných obcí vo Vajnoroch, Rači a Devíne. Naplno sa rozvíjala aj remeselná výroba, ktorá sa postupne organizovala do cechov. V roku 1376 vydala mestská rada prvé cechové štatúty pre pekárov mäsiarov a obuvníkov. Mesto malo značné príjmy z daní, prenájmu regálnych práv, predaja domov ale aj z poddanských obcí.
Po nečakanej smrti Ľudovíta I. v roku 1382 nastalo obdobie vnútorných zmätkov. Zo zápasu o uhorskú korunu napokon víťazne vyšiel druhorodený syn českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. Žigmund Luxemburský, ktorý bol snúbencom Ľudovítovej dcéry Márie. Aby mohol pokryť svoje veľké náklady spojené so snahou o zisk uhorského trónu a podplatiť magnátov, dal v roku 1385 Bratislavu aj s hradom, spolu s celou Bratislavskou a Nitrianskou stolicou do zálohu na päť rokov svojim bratrancom, moravským grófom Joštovi a Prokopovi za 200.000 zlatých. Žigmund prejavil veľký záujem o rozvoj Bratislavy. V roku 1402 udelil mestu právo skladu a v roku 1430 právo raziť mince vo vlastnej mincovni. Prestíž mesta zvýšilo v roku 1436 udelenie práva používať erb. Nechal zmodernizovať Bratislavský hrad a zlepšiť jeho opevnenia. Žigmundovskou prestavbou sa reprezentatívny gotický palác stal kráľovskou rezidenciou. Prístupovú cestu z mesta na hrad mala chrániť dodnes zachovaná Žigmundova brána. Okrem toho podporil veľkú gotickú prestavbu Dómu sv. Martina. Žigmund bol od roku 1410 rímsko-nemeckým kráľom (a od roku 1433 aj cisárom) a po smrti staršieho brata Václava IV. v roku 1419 sa usiloval zabezpečiť si vládu v Českom kráľovstve. Tu však narazili jeho snahy na odpor. Husiti ho odmietli uznať za panovníka, čo spôsobilo dlhotrvajúci konflikt v strednej Európe. Od roku 1420 sa začalo obdobie husitských vpádov. Pilierom ochrany západnej hranice Uhorska sa stala Bratislava. Husiti sa po prvý raz do blízkosti mesta dostali v roku 1427. V nasledujúcom roku husitské vojská pod vedením Prokopa Holého prekročili Malé Karpaty a pritiahli k Bratislave. Vypálili podhradie a niektoré predmestia, ale ďalšiu bojovú činnosť prerušili rokovania. Po ich prerušení sa husiti zmocnili viacerých miest na západnom Slovensku. V Bratislave pripravili mešťania sympatizujúci s husitmi sprisahanie, ktoré však bolo odhalené a tak sa mesto nedostalo do ich rúk. Útlm husitského hnutia prišiel až v polovici 30. rokov 15.storočia. Po Žigmundovej smrti v roku 1437 nastúpil na uhorský trón jeho zať Albrecht Habsburský. V roku 1439 dal v Bratislave postaviť drevený most cez Dunaj (vydržal do roku 1445) a mestu udelil právo vyberať mýto z tovaru prepravovaného po rieke. Po jeho smrti na jeseň roku 1439 sa začalo dlhé obdobie vnútorných zápasov o trón. Albrechtova vdova Alžbeta sa snažila presadiť za uhorského kráľa svojho syna Ladislava Pohrobka. Ale viacerí uhorskí magnáti odmietli uznať nemluvňa za dediča koruny a s ohľadom na turecké nebezpečenstvo si želali za panovníka poľského kráľa Vladislava z rodu Jageloncov. Krajina sa rozdelila na dva tábory, jedna časť šľachty podporovala Alžbetu a jej syna, druhá sa snažila dosadiť na trón jej protivníka. Alžbeta sa pred blížiacim poľským vojskom utiahla do Bratislavy. Svokor, rímsky kráľ Fridrich III., jej poskytol 30.000 zlatých. Od Alžbety dostal do zálohu veľké majetky spolu s uhorskými korunovačnými klenotmi a do opatery mu dala aj svojho syna. Proti poľskému kráľovi si Alžbeta najala skúsených českých bojovníkov vedených Jánom Šmikovským a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Ozbrojené zrážky medzi oboma znepriatelenými stranami vypukli na jar roku 1440. Poľský kráľ Vladislav obsadil Trnavu a jeho vojská ohrozovali okolie Bratislavy ako hlavnú základňu kráľovnej Alžbety a plienili jej okolie. Bratislavskí mešťania podporovali Alžbetu a neľutovali ani peniaze a ani životy v boji proti Vladislavovi a jeho uhorským spojencom. Mesto aj s najbližším okolím sa stalo jedným z hlavných ohnísk neľútostných bojov. Bratislavský župan Štefan Rozgoň, sídliaci na hrade, bol stúpencom poľského kráľa. Medzi hradnou posádkou a mešťanmi došlo v lete roku 1441 k ozbrojeným zrážkam. Bratislavčania spolu s niekoľkými stovkami žoldnierov v službách Alžbety sa pokúsili hrad dobyť, ale obrancom pomohli oddiely poľského kráľa, ktoré začiatkom zimy pritiahli k mestským hradbám. Spálili všetky predmestia, vyplienili okolie a hrad zásobili potravinami a zbraňami. Úspechy Jána Jiskru v stredoslovenskej oblasti prinútili Poliakov odtiahnuť na sever a mesto sa vymanilo zo zovretia. Vo februári roku 1442 sa poľské vojsko opäť priblížilo k Bratislave, pretože hradná posádka bola na pokraji svojich síl a nemohla už dlhšie odolávať útokom mešťanov. Poliaci a ich uhorskí spojenci sa prebili až na vrch Kamzík, ale odtiaľ sa stiahli späť, pretože sa výpad obrancom hradu nepodaril. V lete roku 1442 sa podarilo pápežskému legátovi dojednať medzi Alžbetou a Vladislavom prímerie a v decembri sa už črtalo uzavretie kompromisu. Trvalejší mier zmarila nečakaná Alžbetina smrť. V roku 1444 zahynul pri Varne v boji proti Turkom aj jej sok Vladislav Jagelonský. Ale ani jeho smrť nebola signálom k všeobecnému zmiereniu. Rozbroje a zmätky sa ešte stupňovali aj napriek energickým opatreniam nového gubernátora Jána Huňadyho, povereného dočasnou správou krajiny počas nedospelosti Ladislava Pohrobka. Bratislavčania za svoju vernosť Habsburgovcom dostali od Fridricha III. právo slobodne obchodovať po celom Rakúsku.
Po smrti Ladislava V. Pohrobka v roku 1457 bol za uhorského kráľa zvolený Matej Korvín, mladší syn gubernátora Jána Huňadyho, ktorý zahynul v roku 1456 po víťaznom ťažení proti Turkom. Mladý a ambiciózny panovník bol Bratislave mimoriadne naklonený. Zlatou bulou z roku 1464 potvrdil mestu privilégiá a v roku 1468 mu udelil právo meča. Humanisticky orientovaný panovník požiadal pápeža Pavla II. aby v Bratislave povolil založiť univerzitu. V roku 1465 pápež jeho žiadosti vyhovel.
V roku 1480 sa začala vojna medzi Matejom I. a rímsko-nemeckým cisárom Fridrichom III., ktorá mala pre Bratislavu negatívne následky. Uhorským vojskám sa síce podarilo dobyť značnú časť Dolného Rakúska a Viedeň, kam Matej preložil svoje sídlo, ale dlhotrvajúce boje prekážali obchodu, z ktorého obvykle bratislavskí mešťania mávali najväčšie zisky. Po smrti Mateja Korvína v roku 1490 sa rozpútal zápas o uhorský trón. Bratislavčania podporovali Maximiliána Habsburského najstaršieho syna cisára Fridricha III. Uhorskú korunu získal český kráľ Vladislav z rodu poľských Jageloncov, ktorý mal na svojej strane väčšiu časť šľachty. Bratislavským mierom podpísaným 7.novembra 1491 sa Vladislav II. vyrovnal s Maximiliánom a Fridrichom III. Zároveň sa zaviazal, že svojich potomkov zosobáši s Habsburgovcami, aby sa medzi oboma významnými dynastiami posilnili rodinné i politické zväzky. V roku 1515 sa v Bratislave zišiel poľský kráľ Žigmund, uhorský a český kráľ Vladislav II. a povereníci rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. Na kongrese dopracovali sobášnu zmluvu, ktorá mala právne podchytiť manželský zväzok detí Vladislava II., Ľudovíta a Anny s vnukmi cisára Maximiliána I., Ferdinandom a Máriou Habsburskou. Bratislava sa stala miestom, kde sa pripravilo spojenie Habsburgovcov s Jageloncami, čo bol hlavný predpoklad vzniku budúcej Habsburskej monarchie. Žiaľ, počas trvania kongresu mesto spustošil veľký požiar. Po smrti Vladislava II. v roku 1516 nastúpil na trón jeho len 10-ročný syn Ľudovít II. Krajina pod vládou nedospelého panovníka upadla do chaosu, čo využili Turci a v lete roku 1526 napadli Uhorsko.

Uhorská armáda v roku 1526 v bitke pri Moháči Turkom podľahla a krátko po boji zahynul aj Ľudovít II. Kráľovná vdova Mária, vystrašená zvesťou o moháčskej katastrofe opustila Budín a ušla do Bratislavy, lebo sa obávala útoku Turkov. V meste, kde vládli tradičné sympatie voči Habsburgovcom a ktoré ležalo v tesnom susedstve Rakúskych krajín, mala najväčšie šance udržať si vplyv na ďalší vývin udalostí v Uhorsku a splniť svoj cieľ, zabezpečiť korunu svojmu bratovi Ferdinandovi Habsburskému. V novembri roku 1526 časť uhorskej šľachty zvolila za kráľa Jána Zápoľského, ale viacerí magnáti a niektoré mestá odmietli túto voľbu a zvolali snem do Bratislavy. Dňa 17.decembra 1526 tu zvolili rakúskeho arcivojvodu a českého kráľa Ferdinanda za uhorského panovníka. Bratislavskou voľbou sa síce položili základy neskoršej Habsburskej monarchie, ale najprv musel Ferdinand o vládu nad Uhorskom zviesť dlhý zápas s Jánom Zápoľským, ktorý mal pre krajinu nedozierne následky. V júli roku 1527 z Bratislavy začal Ferdinand úspešnú ofenzívu proti Zápoľskému, ktorý po vojenskom nezdare ušiel do Poľska. Zápoľský si na pomoc pozval Turkov. Tí začiatkom septembra roku 1529 obsadili Budín a popri Dunaji tiahli na Viedeň. Po ceste turecké oddiely vypálili niekoľko obcí na okolí Bratislavy ale na dobre opevnené mesto nezaútočili. Aj ich obliehanie Viedne sa skončilo neúspechom. Turecké ťaženie pomohlo Zápoľskému obnoviť kontrolu nad veľkou časťou krajiny a tak sa občianska vojna za asistencie Turkov opäť naplno rozhorela. Ukončil ju až mier uzavretý v roku 1538. Zápoľský a Ferdinand I. sa navzájom uznali za kráľov a rozdelili si územie Uhorska na dve časti. Po Zápoľského smrti v roku 1540 Ferdinand I. odmietol uznať nároky Zápoľského syna Jána Žigmunda na otcove dedičstvo a pokúsil sa vojensky ovládnuť aj druhú časť krajiny. Prívrženci Zápoľských si privolali na pomoc sultána Sulejmana II., ktorý pri Pešti v auguste roku 1541 porazil Ferdinandových žoldnierov a obsadil Budín. Po zásahu Turkov sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Južné a stredné územie stopäťdesiat rokov okupovali Turci a Sedmohradsko sa stalo samostatným kniežatstvom pod tureckým protektorátom. Slovensko, severovýchodná a západná časť dnešného Maďarska ako aj zvyšok Chorvátska zostali pod zvrchovanosťou Ferdinanda I. Bratislava sa stala sídlom všetkých dôležitých inštitúcií habsburského Uhorska. Zákon prijatý na sneme ju už v roku 1536 vyhlásil za dočasné hlavné mesto. V Bratislave sa natrvalo usídlila najvýznamnejšia finančná inštitúcia, Uhorská komora. Spravovala kráľovské majetky, riadila obchod s monopolnými tovarmi, vyberala clá a vojenské dane. Bratislava nahradila aj tradičné korunovačné miesto uhorských kráľov, Stoličný Belehrad (Székesfehérvár). S výnimkou korunovácie Františka Jozefa v roku 1867 a Karola I. (III.) v roku 1916 tu boli korunovaní všetci uhorskí králi a ich manželky počnúc Maximiliánom I. v roku 1563. Miestom korunovačných obradov sa stal Dóm sv. Martina. Pri korunovácii ostrihomský arcibiskup a palatín položili na hlavu nového panovníka svätoštefanskú korunu a dali mu do ruky meč a žezlo. Po skončení obradu sa korunovačný sprievod uberal ulicami mesta ku kostol františkánov. Posledné dejstvo korunovácie sa odohralo na korunovačnom pahorku, kde panovník mával mečom na všetky svetové strany, aby symbolicky potvrdil svoju pripravenosť brániť krajinu pred každým nepriateľom.
V Bratislave sa najčastejšie schádzal aj uhorský stavovský snem. V 16. i na začiatku 17.storočia sa snemy sporadicky konali aj v iných slovenských mestách, v Trnave, Banskej Bystrici i v Krupine, ale v roku 1635 bola za trvalé sídlo uhorského snemu určená Bratislava. Od tej doby až do roku 1848 sa tu uskutočnili všetky stavovské snemy s dvoma výnimkami. V Bratislave sídlila aj Miestodržiteľská rada, zriadená ešte v roku 1542 a zreorganizovaná v roku 1723, keď sa zmenila na výkonný orgán kráľovskej moci. Do Budína bola presťahovaná v roku 1781. Na bratislavskom hrade boli až do vlády Jozefa II. /1780-1790/ uschované aj uhorské korunovačné klenoty.
Osmanská expanzia ovplyvnila národnostné pomery v Bratislave a v jej okolí. Do konca stredoveku úplne prevažovali v meste Nemci. Po Moháčskej bitke hľadali bezpečie za múrmi mesta maďarskí šľachtici, ktorí húfne opúšťali južné teritóriá Uhorska. Do spustnutého okolia severne (Dúbravka, Lamač, Devínska Nová Ves) i južne od Bratislavy (Čunovo, Jarovce) sa prisťahovali Chorváti. Od 16.storočia v meste a najmä v predmestiach narastal aj počet Slovákov. Naopak početná židovská komunita, ktorá bola významnou súčasťou stredovekej Bratislavy sa po vpáde Turkov do Uhorska rozišla. Príčinou bolo podozrenie, že bratislavskí židia sú tajní spojenci Turkov, čo po bitke pri Moháči vyústilo do fyzických útokov voči nim. Do mesta sa židia začali vo väčšom počte vracať až po poslednom protižidovskom pogrome vo Viedni v roku 1679. Usadili sa však mimo hradieb mesta vo východnej časti Bratislavského Podhradia, kde boli pod ochranou bratislavských županov.
V priebehu 16.storočia staré magnátske rody postupne vymierali a nahradila ich nová šľachta. Jej príslušníci začínali kariéru ako vojenskí velitelia v konfliktoch s Turkami. Na dodávkach armáde a posádkam dokázali zarobiť obrovské sumy a svojou vernosťou Habsburgovcom si získali rozsiahle majetky. Na sklonku 16.storočia sa takto presadil Mikuláš Pálfi, ktorý bol kráľom Rudolfom I. v roku 1599 vymenovaný za dedičného bratislavského župana a dostal do vlastníctva celé bratislavské panstvo. Jeho potomkovia získali panstvá Devín, Stupavu, Pezinok a Svätý Jur a mnohé ďalšie a tak sa Pálfiovci až do skončenia feudalizmu stali zemskými pánmi nielen vo väčšine sídiel na okolí Bratislavy, ale v Bratislavskom Podhradí. Príslušníci rodu sa významne zapísali do politických a kultúrnych dejín mesta. Z vlastníctva Bratislavského hradu však vyplývali aj povinnosti postarať sa o dobrý stav jeho opevnenia. V roku 1630 nariadil krajinský snem jeho opravu. V rokoch 1635-1649 bratislavský župan a palatín Pavol Pálfi dal hradný palác prestavať a nechal zmodernizovať aj vonkajšie opevnenia.
Po smrti Maximiliána I. sa vlády ujal Rudolf I. /1576-1608/, vychovaný v katolíckom Španielsku. Jeho pokus o presadenie absolutizmu a rekatolizácie narazil na odpor uhorskej šľachty. V roku 1604 vypuklo prvé protihabsburské povstanie pod vedením Štefana Bočkaja. Bočkajove oddiely na jar roku 1606 ohrozovali aj Bratislavu a hoci mesto nedobyli, vyplienili všetky predmestia. V tom istom roku uzavrel arciknieža Matej s Bočkajom mier vo Viedni (Viedenský mier), ktorý zaručoval náboženskú slobodu šľachte aj mešťanom a obnovil autonómiu Uhorska. V roku 1608 bol v Bratislave korunovaný Matej za uhorského kráľa. Vtedy sa na územie Uhorska vrátila aj svätoštefanská koruna. Spolu s ostatnými korunovačnými klenotmi bola trvalo uložená v najmohutnejšej veži Bratislavského hradu.
V roku 1619 vypuklo ďalšie protihabsburské povstanie vyvolané výpravou sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena do Uhorska. Po tvrdých bojoch sa 14.októbra 1619 jeho vojská zmocnili Bratislavy. Po sprostredkovaní prímeria s Ferdinandom II. /1619 -1637/ sa v Bratislave v januári roku 1620 zišiel stavovský snem, ktorý ponúkol Betlenovi kráľovský titul a uzavrel spojenectvo s českými, moravskými, sliezskymi a rakúskymi protestantskými stavmi. Na jeseň sa prímerie skončilo a Bratislava a jej okolie stali dejiskom bojov medzi Betlenovými vojskami a cisárskymi oddielmi. Začiatkom októbra roku 1620 sa „cisárski“ neúspešne pokúšali dobyť Bratislavu. Až v apríli roku 1621 sa im podarilo zmocniť sa mesta a 6.mája opanovali aj hrad. Po porážke Ferdinandovej armády pri Nových Zámkoch sa Betlenove vojská opäť pokúšali dobyť Bratislavu. Obliehali ju od 18.augusta do 12.septembra 1621. Mesto utrpelo škody ostreľovaním kanónmi a veľa obyvateľov i obrancov prišlo o život. Boje pri Bratislave vyčerpali obe strany a tak začiatkom januára roku 1622 bol medzi Ferdinandom II. a Gabrielom Betlenom podpísaný mier v Mikulove. Gabriel Betlen ešte dvakrát vpadol na územie Uhorska kontrolovaného Habsburgovcami, ale jeho výpravy sa vždy skončili kompromisným mierom. V roku 1626 dojednal mierové podmienky medzi Betlenom a Ferdinandom II. jeho najznámejší vojvoda Albrecht z Valdštejna práve v Bratislave.
Rekatolizácia v 20.rokoch 17.storočia prenikla aj do politických vzťahov. Vojnová výprava sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho v rokoch 1644-1645 a Linecký mier však na krátku dobu prerušili silnejúci tlak rekatolizácie. Na bratislavskom sneme v roku 1662 sa však ukázalo, že vzťahy medzi konfesiami sú mimoriadne vyhrotené, rovnako ako politická situácia po zásahu Turkov v Sedmohradsku. Protestanti vtedy demonštratívne opustili Snemové rokovanie na protest, že katolícka väčšina a kráľ Leopold I. /1657-1705/ odmietli prednostne riešiť ich sťažnosti. Dôsledkom bolo, že vo svojich stoliciach vyhlásili zákony prijaté bez ich prítomnosti za neplatné. O rok nato vypukla veľká vojna s Osmanmi. Turci v septembri roku 1663 obsadili Nové Zámky, neskôr Nitru, Levice a Hlohovec. Turecké nájazdy ohrozovali bezprostredné okolie Bratislavy, ale mesto bolo dobre chránené hradbami. Po víťazstve cisárskej armády v bitke pri Mogersdorfe začiatkom augusta roku 1664 bol s Turkami napochytro uzavretý nevýhodný mier, ktorý pobúril uhorských magnátov. Palatín František Vešeléni zosnoval protihabsburské sprisahanie. Začiatkom roku 1670 vyšli plány na povstanie najavo a hlavní aktéri skončili na popravisku. Ako trest za sprisahanie boli niekoľkonásobne zvýšené dane, zrušená uhorská autonómia a začalo sa desaťročné prenasledovanie protestantov. Panovník zaviedol v krajine guberniálnu správu na čele s miestodržiteľom Jánom Gašparom Ampringerom. Jeho sídlom sa stal Bratislavský hrad. K dispozícii mal dva pluky vojska ubytované v meste. Od roku 1671 sa Bratislava stala dejiskom represálií. Mimoriadny súd tu za účasť na Vešeléniho sprisahaní odsúdil 230 šľachticov na dlhoročné tresty, veľké pokuty a stratu majetku. Na popravisku skončil českobratský kazateľ a vizionár Mikuláš Drábik. V roku 1674 tu boli hromadne súdení protestantskí kňazi a učitelia. Boli obvinení z velezrady a účasti na sprisahaní a hrozil im trest smrti. Tí, ktorí sa zriekli úradov alebo protestantskej viery boli prepustení, ale 61 kňazov bolo odsúdených na galeje, medzi nimi aj významné osobnosti slovenskej duchovnej kultúry ako Tobiáš Masník a Ján Simonides. Ján Gašpar Ampringer prinútil bratislavských evanjelikov odovzdať nemecký kostol jezuitom a slovensko-maďarský uršulínkam. To vyvolalo veľké náboženské nepokoje, ktoré boli krvavo potlačené. Za vzburu proti vrchnosti bola Bratislava potrestaná suspendovaním mestských práv na prechodnú dobu. Postup viedenského dvora vyvolal všeobecný odpor, ktorý vyústil do kuruckej vojny. Naplno sa rozhorela v 2.polovici 70.rokov 17.storočia. V roku 1680 bol za náčelníka kuruckých vojsk zvolený Imrich Tököli. Cisárske posádky nedokázali zadržať nájazdy jeho oddielov, lebo s povstalcami sympatizovala veľká časť obyvateľstva. Viedenský dvor sa snažil upokojiť situáciu zrušením Gubernie a opätovným zvolaním snemu. Po búrlivých debatách bola snemom obnovená uhorská autonómia a čiastočná náboženská sloboda. Na základe nového náboženského zákona si mohli bratislavskí evanjelici na predmestí zriadiť modlitebňu a bez obáv navštevovať bohoslužby. S tým sa však Tököli a jeho prívrženci neuspokojili. S tureckou pomocou ovládol celé Slovensko. V lete roku 1683 sa pripojil k hlavným silám osmanskej armády, ktorá sa pokúsila dobyť Viedeň a jeho vojská smerovali k Bratislave. Na sklonku júla tököliovci obkľúčili mesto a začali ho ostreľovať delami. Po krátkom bombardovaní sa Bratislava vzdala. Hrad však zostal v rukách cisárskych vojsk. O dva dni tököliovci z obáv pred príchodom cisárskej armády Bratislavu vyprázdnili, ale v meste a na okolí napáchali veľké škody.
Po rozhodujúcej porážke Turkov pri Viedni 12.septembra 1683 sa Tököliho oddiely rozpŕchli. Bratislavčania na miestach Tököliho táborenia vybudovali kalváriu a na návrší nad Bratislavským hradom postavili veľký drevený kríž s korpusom Ukrižovaného. Kríž natreli červenou farbou, aby pripomínala vyliatú krv pri kuruckom vraždení. V období komunistickej totality bola kalvária i červený kríž zdevastované, po nežnej revolúcii bol drevený kríž nahradený mramorovým, ale hnedej farby.
Na jar roku 1703 vypuklo najväčšie protihabsburské povstanie v Uhorsku pod vedením Františka II. Rákociho. V priebehu niekoľkých mesiacov vzbúrenci ovládli väčšinu krajiny. Viedenský dvor nemal na zásah proti povstalcom dostatok vojska, lebo na západe prebiehala vojna s Francúzskom a Bavorskom. Na konci decembra roku 1703 sa Rákociho oddiely dostali do blízkosti Bratislavy. Korunovačné klenoty boli z hradu evakuované do Viedne a obranou mesta bol poverený najschopnejší vojvodca v službách Habsburgovcov princ Eugen Savojský. Kuruci nemali takú výzbroj, aby mohli podniknúť úspešný útok na mesto. Ale opakované nájazdy menších oddielov až do bratislavských predmestí mimoriadne komplikovali život občanov. Vojenské akcie cisárskej armády a povstalcov sa koncentrovali predovšetkým v oblasti medzi Váhom a Malými Karpatmi a tak okolie Bratislavy a aj samotné mesto utrpeli veľké materiálne a ľudské obete. Až po porážke jadra Rákociho armády v bitke pri Trenčíne v auguste roku 1708 sa boje postupne preniesli na stredné a potom aj východné Slovensko. Po utlmení bojov v roku 1709 prepukla zhubná morová epidémia, ktorá si aj v Bratislave vyžiadala veľa ľudských životov. Povstanie Františka II. Rákociho ukončil kompromisný Satmársky mier uzavretý 1.mája 1711. Znamenalo to koniec obdobia vojen a protihabsburských povstaní.
Po Satmárskom mieri v roku 1711 sa politické pomery stabilizovali a vojny a pustošenia prestali ohrozovať mesto a jeho okolie. Bratislava zostávala aj naďalej hlavným a korunovačným mestom Uhorska, lebo jej poloha v blízkosti Viedne viac vyhovovala panovníckemu dvoru ako vzdialenejší Budín, ktorý sa dlho nedokázal spamätať z osmanskej okupácie.
V znamení veľkého demografického, ekonomického i kultúrneho rozvoja Bratislavy bolo 18.storočie. Rýchlo sa zmenil aj urbanistický vzhľad mesta. Poprední magnáti a najvyšší cirkevní hodnostári si v meste, alebo v jeho tesnej blízkosti vybudovali honosné barokové sídla. V rokoch 1722-1723 sa v Bratislave konal pamätný snem, ktorý prijal pre Uhorsko Pragmatickú sankciu, ktorá zaručovala dedičnosť trónu Habsburského rodu aj po praslici. V tom istom roku tu kráľ Karol III. zriadil Miestodržiteľskú radu. Z nej sa vyvinul najdôležitejší ústredný orgán krajiny. Po nástupe Márie Terézie na trón sa v Bratislave v septembri roku 1741 udiali udalosti, ktoré jej zachránili trón a Habsburskú ríšu pred zánikom. Vzletnou rečou panovníčky dojatá uhorská šľachta prisľúbila obetovať život a krv pre svoju kráľovnú. Do boja proti nepriateľom Márie Terézie vypravili uhorskí magnáti početné vojská, ktoré pomohli obhájiť integritu ríše. Panovníčka im však musela potvrdiť všetky staré práva a šľachtické slobody. Po skončení vojnového obdobia zažila Bratislava šťastné časy, ktoré sa odzrkadlili na rýchlom rozvoji mesta. V 60.rokoch 18.storočia sa začalo s prestavbou Bratislavského hradu. K jeho krídlu bol pristavaný rokokový palác, kde sa usídlil knieža Albert Sasko-Tešínsky, zať Márie Terézie, novovymenovaný miestodržiteľ Uhorska. V roku 1775 kráľovná povolila zbúrať mestské hradby, ktoré už priveľmi hatili rýchly urbanistický rozvoj Bratislavy. Poverila známeho architekta F. A. Hillebranda vypracovať plán prepojenia starého mesta s predmestiami. Syn a nasledovník Márie Terézie Jozef II. /1780 – 1790/ sa podujal vykonať sústavu reforiem. Jeho cieľom bolo zmodernizovať štát a spoločnosť. Vydaním Tolerančného patentu v roku 1781 sa utvorili priaznivé podmienky na rozvoj evanjelickej komunity v Bratislave. Zrušením nevoľníctva v roku 1785 sa veľmi uľahčilo poddaným. Osvietenský panovník sa na rozdiel od svojich predchodcov nedal korunovať a uhorské korunovačné klenoty nechal odviezť z Bratislavského hradu do Viedne ako historickú relikviu. Tento krok uhorská šľachta pociťovala ako veľkú urážku. Za vlády Jozefa II. sa vykonalo prvé sčítanie všetkého obyvateľstva modernými metódami. Sčítací komisári napočítali v roku 1782 v Bratislave 29.233 obyvateľov, čo od roku 1720 znamenal štvornásobný nárast, ktorý dokumentuje dynamický rozvoj mesta.
Panovníkovo rozhodnutie presťahovať Miestodržiteľstvo spolu s reorganizovanou Uhorskou komorou do Budína však uškodilo mestu a jeho rast sa výrazne spomalil.
Smrť Jozefa II. v roku 1790 a vnútorné otrasy spôsobené odporom šľachty proti jeho reformám pribrzdili rozmach slovenského národného hnutia v Bratislave. Aj keď sa Jozefovmu nástupcovi Leopoldovi II. napokon podarilo potlačiť šľachtickú opozíciu, v roku 1792 sa na medzinárodnej scéne objavil ešte výraznejší problém, revolučné Francúzsko. Revolúcia vo Francúzsku otriasla spoločnosťou v celej krajine. Jej základné princípy mali spočiatku veľké sympatie. Už v roku 1790 vydal profesor na tunajšej právnickej akadémii Alojz Juraj Belnai spis adresovaný uhorskému snemu požadujúci zrovnoprávnenie všetkých občanov. Vzrastajúce násilnosti v revolučnom Francúzsku však prispeli ku zmene postoja bratislavskej inteligencie. V roku 1793 tunajší slovenský evanjelický kňaz a pedagóg Michal Institoris Mošovský odsúdil revolučné násilie. V tom čase bola už Rakúska monarchia vo vojnovom konflikte s Francúzskom, ktorý trval aj s menšími prestávkami viac ako dve desaťročia. Prvé dve vojny (1792-1797 a 1799-1801) sa odohrávali na európskych bojiskách a Bratislavy sa vôbec nedotkli. V roku 1805 vypukla tretia koaličná vojna. Napoleon obkľúčil rakúske vojská pri Ulme a otvoril si cestu na Viedeň. 2.decembra 1805 v bitke pri Slavkove Napoleon porazil spojené rusko-rakúske vojská. Cisár František I. požiadal o mier. Jeho podmienky dohodol francúzsky minister zahraničia Talleyrand v Bratislave 25.decembra 1805. Bratislavským mierom Rakúsko prišlo o rozsiahle územia a muselo platiť veľké reparácie. Protinapoleonský odboj v Španielsku bol signálom pre cisára Františka I. a v roku 1809 vyhlásil Napoleonovi vojnu. Po víťazných bitkách na západe francúzske vojská v máji obsadili Viedeň a prenikli až k Bratislave. 15.000 francúzskych vojakov pod velením maršala Louisa Davouta útočilo na opevnené predmostia v priestore Petržalky, ktoré bránil rakúsky generál Vincent Bianchi. Trvalo však mesiac, kým sa Francúzom podarilo vytlačiť rakúske sily z hlavných pozícií a 27.júna 1809 začali zo 40 diel ostreľovať Bratislavu. Počas dvoch dní intenzívnej paľby v meste zhorelo 125 domov a veľa ďalších bolo poškodených. Rozhodujúce boje sa odohrali v okolí Viedne. Začiatkom júla roku 1809 Napoleon zvíťazil v bitke pri Wagrame. Mier znamenal pre monarchiu ďalšie územné straty. Vyčerpávajúce vojny spôsobili hospodársku krízu a napokon v roku 1811 aj znehodnotenie meny a štátny krach. Obyvatelia Bratislavy, ale aj iných miest utrpeli veľké finančné straty. Na sklonku mája toho istého roku postihla mesto ešte jedna katastrofa. Na Bratislavskom hrade vypukol rozsiahly požiar, ktorý zachvátil hlavný palác, priľahlú budovu Tereziana a vyše 70 domov v okolí. Oheň premenil hrad na zrúcaniny, o ktoré sa takmer pol druha storočia nikto nestaral. Iba niektoré budovy hradného areálu, nedotknuté požiarom slúžili vojenským účelom až do 20. Storočia.
Po porážke Napoleona v roku 1814 európski diplomati a vládcovia viedli zložité rozhovory o najdôležitejších politických otázkach na Viedenskom mierovom kongrese, ktorý trval viac ako jeden rok. Väčšina jeho účastníkov si dlhé rokovania spestrovala výletmi do Bratislavy a tak bolo v tomto období v meste mimoriadne rušno.

Od novembra roku 1847 zasadal v Bratislave stavovský snem. Pod vplyvom revolučných udalostí vo Francúzsku sa začiatkom marca 1848 situácia medzi snemovými vyslancami zradikalizovala. Zmenená politická situácia po revolúciách vo Viedni a v Pešti zapôsobila aj na konzervatívne sily v sneme. V priebehu niekoľkých dní bol prijatý celý rad zákonov, ktoré zrušili dovtedy panujúci feudálny poriadok. Boli odstránené urbárske vzťahy, poddanstvo i cirkevný desiatok a všetci obyvatelia sa stali rovnoprávnymi občanmi s rovnakými povinnosťami a právami. 18.marca 1848 sa v Bratislave predstavila prvá nezávislá uhorská vláda na čele s bratislavským rodákom Ľudovítom Baťánom, ale už v polovici apríla sa presťahovala do Budapešti, ktorú si aj uhorský snem určil za svoje trvalé sídlo. Bratislava bola tak zbavená poslednej centrálnej inštitúcie, ktorá v meste sídlila viac ako tri storočia. V súvislosti s prevratnými spoločenskými zmenami a svojským chápaním pojmu sloboda najmä u nižších vrstiev vypukli v apríli roku 1848 v Bratislave veľké protižidovské nepokoje, ktoré sa rýchlo rozšírili aj do iných oblastí. Po ich potlačení sa prehlbovali národnostné trenice a postupne sa vyostrili vzťahy medzi Viedňou a Pešťou. Snaha Maďarov o národnú a politickú supremáciu narazila na odpor nemaďarských národností. V septembri roku 1848 chorvátske vojská vedené bánom Jelačičom prekročili Drávu a tiahli na Budapešť. Zosilnel aj odboj Srbov a Rumunov. 19.septembra vpadli na Myjavu aj slovenskí dobrovoľníci vedení Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Ich počiatočné úspechy vzbudili medzi maďarónskym meštianstvom v Bratislave veľké obavy. Bratislavská národná garda, ktorá sa ustanovila ešte v marci roku 1848, bola vyslaná proti slovenským povstalcom a ukoristila zástavy dobrovoľníckeho vojska. Po odstúpení cisára Ferdinanda V. v prospech svojho 18-ročného synovca Františka Jozefa vtrhli do Uhorska silné rakúske zbory. 15.decembra bola už Bratislava v rukách Rakúšanov. Väčšina obyvateľstva mesta zostala lojálna k Habsburgovcom a pod zástavy Košutovcov sa dobrovoľne hlásili len radikálni prívrženci revolúcie poväčšine z radov maďarského obyvateľstva.
Bojov proti Košutovcom sa zúčastnili aj slovenskí dobrovoľníci v rámci zimnej a neskôr aj letnej výpravy. Letná výprava sa organizovala v máji roku 1849 v Holíči a Skalici a v auguste bol slovenský dobrovoľnícky zbor sústredený v Rači, odkiaľ sa vydal na pochod do oblasti stredoslovenských banských miest s určením likvidovať zvyšky košutovských geríl. Po porážke uhorského odboja za pomoci ruských zborov v auguste roku 1849 sa situácia postupne upokojila. Od mája roku 1849 bola Bratislava sídlom mimoriadneho vojenského súdu, ktorý odsúdil za účasť na revolúcii stovky osôb a trinásť dal aj popraviť. Na popravisku skončili aj bratislavskí rodáci, generál honvédskeho vojska Ľudovít Aulich, niekdajší ministerský predseda Ľudovít Baťán a košutovský komisár Bratislavskej a Nitrianskej župy Ján Jesenák. 21.novembra 1849 bol na bratislavskom vojenskom cvičisku, dnešnom Námestí slobody, slávnostne rozpustený slovenský dobrovoľnícky zbor.
V súvislosti s potlačením revolúcie bol v celom Uhorsku vyhlásený výnimočný stav, ktorý trval až do mája roku 1854. Množstvo rôznych obmedzení strpčovalo obyvateľom život a komplikovalo podnikanie. Na dôvažok katastrofálna povodeň vo februári roku 1851 poškodila veľkú časť mestských domov. Po odvolaní ústavy v decembri roku 1851 sa zaviedol neoabsolutizmus, spojený s tuhou centralizáciou a germanizáciou, nazývaný podľa jeho hlavného symbolu, ministra vnútra ríšskej vlády aj Bachov absolutizmus. Trval až do roku 1859. Napriek tomu, že absolutizmus znamenal krok späť, boli zavádzané moderné spôsoby štátnej a finančnej správy ako aj súdnictva. Bratislava sa stala centrom nového územno-správneho celku, dištriktu, ktorý zahrňoval územie západného a stredného Slovenska. V rámci štruktúr dištriktuálnej správy sa v riadiacich funkciách uplatnili aj niektorí konzervatívni Slováci, ktorí si za revolúcie vyslúžili priazeň Viedne. Zrušenie feudalizmu bolo pre mesto nespornou výhodou, keďže daňová imunita šľachty bola zrušená. Tým podstatne vzrástli príjmy do mestskej pokladnice, čo umožnilo investície do skvalitnenia zanedbanej mestskej infraštruktúry. V roku 1856 bolo uvedené do prevádzky osvetlenie bratislavských ulíc plynovými lampami. Zlepšilo sa aj zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou, modernizovala sa kanalizácia a aj povrch mestských ulíc. K mestu bolo pripojené niekdajšie poddanské mestečko Bratislavské Podhradie a Zuckermandel, čím už v roku 1850 vzrástol počet obyvateľov na 42.000. Uvoľnenie, ktoré nastalo po páde Bachovho absolutizmu a najmä po vydaní októbrového diplomu Františkom Jozefom v roku 1860, bolo v znamení rozsiahlych spoločenských a politických pohybov. Maďari sa pokúšali zaistiť politické práva pre Uhorsko, ale najmä pre seba, a Slováci spolu s ostatnými národnosťami vystúpili v júni roku 1861 v Martine s národným programom. Jeho hlavným bodom bola požiadavka, aby bolo v rámci Uhorska zriadené osobité Slovenské okolie ako autonómny celok. Jeho projektanti však do Okolia nezahrnuli Bratislavu, lebo v meste bola stále veľká prevaha nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Obdobie uvoľnenia sa v novembri roku 1861 skončilo a Viedeň opäť zaviedla jemnejšiu podobu absolutizmu.
V roku 1866 vypukla vojna s Pruskom a Talianskym kráľovstvom. Rakúske vojská si na južnom fronte počínali úspešne a Talianov porazili, ale od Prusov utrpeli pri Hradci Králové začiatkom júla roku 1866 veľkú porážku. Rakúske zbory ustupovali k Bratislave a 22.júla 1866 zviedli s pruským vojskom neďaleko Lamača veľkú bitku. Boje vzplanuli aj na Kamzíku a v okolitých vinohradoch. V čase, keď bitka ešte nebola rozhodnutá, no víťazstvo sa vďaka palebnej prevahe nakláňalo na pruskú stranu, prišla depeša o dočasnom uzavretí prímeria a presne na poludnie sa boj skončil. Prusi sa stiahli. Bratislava bola ušetrená od pruskej okupácie. Porážka vo vojne s Pruskom znamenala aj vyvrcholenie vnútornej krízy v monarchii. Viedenský dvor pristúpil na dohodu s maďarskou politickou reprezentáciou. V roku 1867 došlo k veľkým štátoprávnym zmenám. Namiesto centralizovanej vznikla dualistická monarchia, skladajúca sa z dvoch rovnoprávnych štátov, Rakúska a Uhorska. Každý z nich mal vlastnú zákonodarnú a výkonnú moc. Spájala ich len osoba panovníka a spoločné ministerstvá vojny, financií a zahraničia. Po vyrovnaní nastalo obdobie tuhej maďarizácie. Tá postihla všetky v Uhorsku žijúce národy. Vyrovnanie prinieslo v roku 1886 legislatívne zmeny. Boli zrušené kráľovské mestá a Bratislava dostala štatút mesta so zriadeným magistrátom. Do tejto kategórie boli na Slovensku zaradené ešte Košice, Komárno a Banská Štiavnica. Mesto so zriadeným magistrátom bolo postavené na úroveň župy a mestský výbor, volený občanmi mal rozsiahle kompetencie.

Vypovedanie vojny Srbsku 28.júla 1914 sprevádzala vlna patriotizmu u bratislavského obyvateľstva a bojového odhodlania u brancov z bratislavskej posádky, ktoré neopadlo ani v nasledujúcich týždňoch, keď rozhodujúce mocnosti Európy uviazli v krvavom konflikte. V súvislosti s prienikom ruských vojsk cez karpatské hrebene na jeseň roku 1914 sa aj Bratislava začala pripravovať na možnú obranu, ale očakávaný prielom Rusov k Dunaju sa nekonal. V prvom období vojny sa 72.bratislavský regiment, pozostávajúci prevažne zo slovenských vojakov, vyznamenal v ťažkých bojoch na ruskom fronte, ale so stúpajúcim počtom obetí ich bojový zápal pohasol. Postupne boli ľudské rezervy Rakúsko-Uhorska vyčerpané, a preto museli r. 1918 slúžiť vo vojsku všetci bojaschopní muži narodení v rokoch 1865-1900. Počas 1.svetovej vojny padlo na frontoch vyše 2.000 obyvateľov Bratislavy, tisíce ich utrpelo poranenia, mnohí s trvalými následkami. Veľké straty na ľudských životoch utrpeli aj neskôr k mestu pripojené obce. Z Prievozu padlo 28 chlapov, Devínskej Novej Vsi, Lamača a Dúbravky 86, z Devína a Karlovej Vsi 19, z Vajnor 36, Petržalky 59, Rače 74 a zo Záhorskej Bystrice 92.
Po rokoch vojny sa v Bratislave zásobovanie zhoršovalo. Stúpali ceny všetkých tovarov, no najmä potravín, ktorých bol citeľný nedostatok Od januára roku 1918 v súvislosti s tuhou zimou a všeobecným nedostatkom sa v meste množili sociálne protesty a nepokoje. Vrenie zachvátilo aj príslušníkov armády. 5.júna 1918 prepukla medzi vojakmi 72.pešieho pluku vzbura, ale bola potlačená. Dvaja jej účastníci boli popravení a zvyšok vzbúrencov bol urýchlene prevelený na front. V okolí mesta, najmä v malokarpatských lesoch sa skoncentrovalo množstvo dezertérov. Začiatkom jesene roku 1918 bola v rozklade nielen rakúsko-uhorská armáda, ale aj celý štátny aparát. Jediný slovenský poslanec v Uhorskom sneme Ferdiš Juriga na parlamentnom zasadaní 19.októbra 1918 vyhlásil samourčovacie právo a zvrchovanosť Slovákov. Predstavitelia slovenského politického a kultúrneho života Deklaráciou slovenského národa prijatou v Martine 30.októbra 1918 proklamovali vytvorenie spoločného štátu s Čechmi. Z iniciatívy Ferdiša Jurigu sa v prvých novembrových dňoch ustanovila aj Slovenská národná rada pre Bratislavu a okolie. V posledný októbrový deň roku 1918 došlo k prevratu aj v Budapešti a k moci sa dostala socialistami ovládaná Maďarská národná rada. Z frontov sa vracali ozbrojení vojaci, situácia sa radikalizovala a ľud sa búril. Mesto si samo muselo zriadiť ozbrojené jednotky na udržanie poriadku. V prvých novembrových dňoch začalo česko-slovenské vojsko obsadzovať územie Slovenska a už 8.novembra 1918 zaujalo pozície iba niekoľko kilometrov severne od Bratislavy. V Bratislave sa však sústredili početné jednotky maďarských gárd, ktoré najprv demonštrovali bojové odhodlanie. Medzi oboma stranami bola dohodnutá demarkačná línia a tak Bratislavu aj naďalej kontrolovali maďarskí ozbrojenci. 29.decembra 1918 dostalo česko-slovenské vojsko rozkaz, aby začalo postup na Bratislavu. Po niekoľkohodinovom boji boli k česko-slovenským dôstojníkom z mesta vyslaní vojenskí a civilní parlamentári so žiadosťou o zastavenie bojov. Žiadali o čo najrýchlejšie obsadenie Bratislavy, lebo hlavné sily maďarských gárd sa stiahli za Dunaj a v meste rabovali vzbúrené jednotky. Od 4.januára 1918 už v meste úradoval nový bratislavský župan Samuel Zoch, ktorý oboznámil obyvateľstvo Bratislavy s národnostným programom česko-slovenskej vlády a so zámerom pretvoriť mesto na hospodárske, politické a kultúrne centrum Slovenska.

Pripojenie Bratislavy k novému štátu znamenalo pre mesto začiatok novej etapy v jeho dejinách. Stala sa hlavným mestom Slovenska, centrom jeho politickej a administratívnej správy. Usídlili sa tu najvyššie finančné, hospodárske, správne, vojenské orgány, centrály nových politických strán. V priebehu desaťročia sa mesto z väčšej časti poslovenčilo a stalo sa najvýznamnejším kultúrnym centrom Slovenska. Prvé obdobie týchto zásadných premien v živote mesta však bolo mimoriadne zložité. Väčšina obyvateľstva sa nevedela zmieriť s novou politickou situáciou a želala si pripojenie mesta buď k Maďarsku alebo k Rakúsku. 4.februára 1919 prišiel do Bratislavy minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár ako najvyšší predstaviteľ česko-slovenskej vlády na Slovensku. Mesto dostalo nový úradný názov užívaný až do súčasnosti, Bratislava a bolo vyhlásené za súčasť Česko-slovenskej republiky. Odporcovia pričlenenia Bratislavy k novému štátu zorganizovali všeobecný štrajk, ktorý ochromil život mesta. 12.februára 1919 sa konala veľká protestná demonštrácia. Českí vojaci ju rozohnali streľbou, pričom 8 osôb bolo zabitých. Po vyhlásení Maďarskej republiky rád na sklonku marca roku 1919 sa napätie ešte zvýšilo a v priestore Bratislavy neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam. Maďari kontrolovali celý pravý breh Dunaja, vrátane Petržalky. Až porážky červených gárd a zrútenie boľševického režimu v Maďarsku umožnili v auguste roku 1919 pripojiť Petržalku k Česko-slovenskej republike. Definitívny koniec chaosu a neistoty znamenala Trianonská mierová zmluva po dlhých prieťahoch podpísaná Maďarskom 4.júna 1920.
Koniec polstoročného maďarizačného tlaku mal rozhodujúci vplyv na vzdelanostný, kultúrny a aj početný rast slovenského obyvateľstva Bratislavy. Zavedením všeobecného volebného práva, osemhodinového pracovného času, pozemkovou reformou i celkovou demokratizáciou života sa za Uhorska utláčaný a zanedbaný slovenský ľud emancipoval, povzniesol a získal potrebné sebavedomie. Napriek pozitívnym javom malo Česko-Slovensko pre Slovákov aj veľké negatíva a mnohé z nich brzdili hospodárske, politické a kultúrne napredovanie. Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi poznačila dodnes nevyjasnená smrť Milana Rastislava Štefánika 4.mája 1919 neďaleko vajnorského letiska a spory okolo Martinskej deklarácie.
Z pôvodnej konštrukcie dualistického Česko-Slovenska sa po prijatí ústavy dňa 29.februára 1920 stalo unitárne Československo. Slováci neboli uznaní za svojbytný národ a aj napriek silnejúcemu odporu sa české vládne kruhy tvrdohlavo pridržiavali fikcie jednotného československého národa, čo však v podmienkach tvrdého pražského centralizmu znamenalo presadzovanie záujmov výlučne národa českého. Veľmi rýchlo sa objavili aj ďalšie tendencie, ktoré robili zo Slovákov v novej republike občanov 2.kategórie. Bratislava zaznamenala prílev českých úradníkov niekedy veľmi pochybnej kvality. Pri prijímaní do zamestnania mali prednosť, čo znevýhodňovalo ľudí domáceho pôvodu a komplikovalo vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. V roku 1938 žilo v Bratislave vyše 20.000 Čechov. Mesto však predovšetkým zaznamenalo veľký príliv slovenského obyvateľstva, spojený s prirodzenou reslovakizáciou tých Bratislavčanov slovenského pôvodu, ktorí sa pred rokom 1918 hlásili za Maďarov. O početný vzostup Slovákov sa zaslúžilo poslovenčenie školstva, administratívy a verejného života.
Rozsiahle politické a spoločenské zmeny po roku 1918 si vynútili zmenu organizácie mestskej samosprávy, ktorá bola podstatne redukovaná. V roku 1923 bol zriadený mestský notársky úrad ako orgán štátnej moci pri výkone mestských kompetencií. Funkcia mešťanostu ako voleného predstaviteľa mesta bola zrušená a nahradil ho starosta, menovaný vládou spomedzi päťčlenného prezídia mestskej rady. V tomto období bolo zrušené aj tradičné župné zriadenie a tak popri ďalších zaniká aj Bratislavská župa. Silnejúci tlak slovenskej verejnosti a vstup Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) do vlády si vynútil ďalšie zmeny štátnej správy celého Slovenska. V júli roku 1928 bol zriadený Krajinský úrad, na čele s prezidentom a Bratislava, ako jeho sídlo sa stala hlavným mestom Slovenskej krajiny.

Po pripojení Rakúska k Nemecku v marci 1938 sa Československo dostalo do vážnej krízy. Hranice nacistického Nemecka siahali až k Bratislave. Stupňovali sa aj aktivity bratislavských Nemcov. Podľa ich predstáv sa Bratislava mala stať súčasťou Tretej ríše. Pod heslom „v novom roku do útoku“ sa aktivizovali autonomisti vedení HSĽS. Mesto sa v lete roku 1938 stalo dejiskom viacerých masových demonštrácií a politických zhromaždení. Na okolí sa rýchlo budovali obranné zariadenia, ale napokon československá vláda prijala Mníchovský diktát a odstúpila väčšinu Nemcami obývaných území. Dňa 6.októbra 1938 bola v Žiline proklamovaná autonómia Slovenska. Sídlom autonómnej vlády na čele s Jozefom Tisom sa stala Bratislava. Mníchovská dohoda umožnila Maďarsku predložiť požiadavku na revíziu hraníc so Slovenskom na základe etnickej hranice. Maďari žiadali aj pripojenie Bratislavy argumentujúc pritom štatistikami z dôb Uhorska. Viedenská arbitráž podpísaná 2.novembra 1938 rozhodla o posune maďarských hraníc na sever, ale Bratislava zostala súčasťou Slovenska. Zo slovenského územia si odkrojili aj Nemci. V novembri roku 1938 sa Petržalka a Devín stali súčasťou nacistického Nemecka. Posunom maďarských hraníc k severovýchodnému okraju Bratislavy bolo mesto izolované od svojej prirodzenej spádovej oblasti a prerušili sa niektoré dôležité komunikácie. V súvislosti s vyhlásením autonómie sa po decembrových voľbách v roku 1938 ustanovil Slovenský snem. Jeho prvé zasadanie sa uskutočnilo v januári roku 1939 v budove Univerzity. Univerzitná aula zostala miestom, kde snem zasadal až do roku 1945. V prvých marcových dňoch roku 1939 sa situácia v Československu priostrovala. Českí predstavitelia sa rozhodli skoncovať s autonómnym postavením Slovenska. 9.marca 1939 začali rozsiahlu vojensko-policajnú akciu, ktorá vošla do histórie pod označením Homolov puč. Proti vyhláseniu stanného práva a internácii popredných politických predstaviteľov autonómneho Slovenska vypukli v Bratislave veľké protestné demonštrácie. Počas pouličných zrážok došlo aj k obetiam na životoch. Do vývoja udalostí zasiahol Adolf Hitler. Dňa 13.marca 1939 povolal Čechmi zosadeného predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa do Berlína, kde mu oznámil, že Čechy a Moravu v najbližších hodinách obsadí. V prípade vyhlásenia samostatnosti Slovenska ponúkol novému štátu záruky. Dňa 14.marca 1939 Slovenský snem v Bratislave odhlasoval samostatnosť Slovenska. Vznik prvého samostatného štátu v dejinách Slovákov privítali bratislavskí Slováci s nadšením, lebo v predchádzajúcich dňoch prevládali obavy, že mesto bude pripojené k Nemecku, alebo Maďarsku. Slovenský štát vznikol v dobe prehlbujúcej sa európskej krízy. Jeho existenciu poznačila skutočnosť, že územie nacistického Nemecka ležalo len niekoľko sto metrov od sídla Slovenského snemu a predsedníctva vlády. Predstavitelia Slovenského štátu aspoň naoko museli robiť politiku v súlade so želaniami mocného suseda. Pre vývoj mesta však tento dejinný zlom priniesol veľa pozitív. Bratislava sa stala sídlom všetkých vládnych orgánov mladého štátu a jeho centrálnych inštitúcií. Potom, čo Slovenský štát (od júla roku 1939 Slovenská republika) získal medzinárodné uznanie, v meste si väčšina európskych krajín zriadila svoje vyslanectvá. Ešte po vyhlásení autonómie musela časť českých úradníkov a štátnych zamestnancov prenechať svoje miesta Slovákom a odísť späť do Čiech. Tento trend zrýchleným tempom pokračoval po vyhlásení slovenskej samostatnosti. Do roku 1940 Bratislavu opustilo viac ako 15.000 Čechov. V tom istom období mesto prichýlilo množstvo Slovákov, ktorí museli odísť z Čiech a opustilo svoje domovy na okupovaných južných územiach. Na uvoľnené miesta po českých úradníkoch, dôstojníkoch a zamestnancoch v ústredných úradoch nastúpili Slováci, čím sa výrazne zlepšilo sociálne postavenie slovenskej inteligencie. Samostatnosť Slovenska mala priaznivý dopad na kultúrny a ekonomický rozvoj slovenského obyvateľstva, ale nové politicko-spoločenské pomery negatívne zasiahli do života Židov. Prostredníctvom legislatívy bola časť 15.000-člennej židovskej komunity v Bratislave zbavená občianskych práv a majetku a v roku 1942 odtransportovaná do nacistických koncentračných táborov na území Poľska, kde veľa z nich zahynulo. Mnohým bratislavským Židom boli udelené výnimky a tým boli vyňatí spod účinnosti protižidovských zákonných opatrení. Po zastavení vyvážania Židov mimo územia Slovenska v lete roku 1942 žili bratislavskí Židia v meste pomerne bezpečne, ale boli častým terčom slovných ba aj fyzických útokov zo strany niektorých jednotlivcov a najmä zo strany bratislavských Nemcov, ktorí boli najhorlivejšími šíriteľmi nacistickej protižidovskej ideológie. Porážky Nemecka v roku 1943 a víťazný postup protihitlerovskej koalície aktivizoval rezistenciu na Slovensku. V decembri roku 1943 sa hlavní predstavitelia komunistického a občianskeho podzemia stretli na schôdzi v Bratislave, kde sa dohodli na hlavných zásadách odboja a na vytvorení Slovenskej národnej rady. Hoci Bratislava i celé Slovensko boli oázou pokoja vo vojnou rozbúrenej Európe a životné podmienky obyvateľstva boli oveľa lepšie ako v okolitých krajinách, od jarných mesiacov roku 1944 obyvatelia mesta stále intenzívnejšie pociťovali negatívne dopady vojny. V júni roku 1944 americké letecké sily podnikli veľký nálet na rafinériu ropy Apollo, pričom zahynulo 270 ľudí. Bomby ťažko poškodili aj priľahlé obytné štvrte. V nasledujúcom období sa letecké útoky menšej intenzity niekoľkokrát zopakovali. Po vypuknutí Slovenského národného povstania na sklonku augusta roku 1944 obsadili nemecké vojenské sily Bratislavu a zriadili si tu svoj hlavný stan. Početná bratislavská posádka, do ktorej povstalci vkladali isté nádeje, bola poľahky odzbrojená malým nemeckým oddielom. Začiatkom septembra roku 1944 boli vykonané rozsiahle politické zmeny v slovenských vládnych orgánoch a pánmi situácie v meste sa stali Nemci. Pre bratislavských Židov chránených do tej doby rôznymi výnimkami to malo fatálne následky. Po veľkých raziách v polovici septembra roku 1944 bola časť z nich pochytaná a odtransportovaná do koncentračných táborov. Posledné mesiace vojny boli v znamení nemeckých represálií, opakujúcich sa leteckých poplachov, všeobecného chaosu a rozkladu. Nemci plánovali Bratislavu premeniť na pevnosť, ktorá mala aspoň na istú dobu zadržať postup Červenej armády k Viedni. Na budovanie poľných opevnení využívali obyvateľov mesta. Jedno z posledných opatrení prakticky už bezmocnej slovenskej vlády bolo venované Bratislave. Dňa 12.marca 1945 boli k mestu pripojené samostatné obce v jej susedstve: Karlova Ves, Dúbravka, Lamač a Rača, čím vznikla tzv. Veľká Bratislava. Plocha mesta sa zdvojnásobila. Toto opatrenie sa však už v praxi nedalo realizovať, lebo front sa nezadržateľne blížil. Dňa 4.apríla 1945 do mesta vstúpili jednotky Červenej armády, keď v predchádzajúcich hodinách zviedli na prístupových cestách k Bratislave ťažké boje. Ustupujúce nemecké jednotky

plánovite zničili všetky dôležité komunikácie na jej území a do vzduchu vyhodili aj železnično-cestný most cez Dunaj. Škody mimoriadneho rozsahu však mesto našťastie neutrpelo, nakoľko boje väčšej intenzity sa odohrávali len na jeho okolí. Ešte na sklonku marca roku 1945 slovenská vláda, prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso v sprievode exponovaných politických činiteľov pred blížiacim sa frontom opustili mesto a uchýlili sa do exilu na území Rakúska.

Po tzv. socialistickej revolúcii vo februári roku 1948 prebehli v mestských orgánoch i v ďalších inštitúciách rozsiahle čistky. Právoplatne zvolení reprezentanti Demokratickej strany boli zbavení svojich postov na všetkých úrovniach. Od komunistického štátneho prevratu sa stupňoval teror proti každému náznaku opozície, či odlišnému spôsobu myslenia. Represálie postihli najprv popredných predstaviteľov Demokratickej strany a potom na základe triedneho princípu celé skupiny obyvateľstva. Pracovné tábory a väznice sa plnili ľuďmi zaradenými do kategórie triedneho nepriateľa. V rámci ideologického boja s náboženstvom boli masovo prenasledované cirkvi, najviac však cirkev katolícka. V apríli roku 1950 boli násilne obsadené všetky kláštory v Bratislave i na celom Slovensku a príslušníci rádov i stovky kňazov skončili vo väzbe a internácii. Ďalšia etapa znárodnenia znamenala koniec súkromných obchodov, súkromného poskytovania služieb, remesiel a živností. Tradičná obchodná infraštruktúra mesta sa rozpadla a zásobovanie obyvateľstva predmetmi dennej potreby sa skomplikovalo. Od roku 1950 sa prevádzala násilná kolektivizácia poľnohospodárstva najmä v pripojených obciach, ale aj medzi bratislavskými vinohradníkmi a ovocinármi. Brutálne prenasledovanie postihlo celé rodiny tých poľnohospodárov, ktorí neboli ochotní podriadiť sa nátlaku a svoj majetok odovzdať štátom kontrolovaným družstvám. V rámci tzv. „očisty mesta“ od reakčných a ľudovodemokratickému zriadeniu nepriateľských živlov boli tisícky Bratislavčanov vysídlených na vidiek a do ich bytov boli nasťahovaní prisluhovači nového režimu. V roku 1949 bol prijatý zákon o ochrane štátnych hraníc a krátko potom vyrástla na hraniciach s Rakúskom „železná opona“ pozostávajúca zo systému ženijno-technických zátarasov a mohutného plota z ostnatého drôtu. Celý kataster mesta v blízkosti hraníc bol vyhlásený za hraničné pásmo, kam bol zakázaný vstup všetkým osobám bez zvláštneho povolenia. Na každý pokus o prechod štátnych hraníc reagovali posilnené jednotky pohraničnej stráže ostrou streľbou. Bratislava bola izolovaná nielen od susedného Rakúska, ale až do roku 1964 aj od svojich prímestských obcí Devína, Devínskej Novej Vsi, veľkých častí Karlovej Vsi a Petržalky, lebo tie boli zahrnuté do hraničného pásma, čo značne obmedzilo rekreačné a turistické možnosti Bratislavčanov.
Po prijatí tzv. socialistickej ústavy v roku 1960 bola ústavne zakotvená vedúca úloha komunistickej strany a vyhlásila sa príprava na prechod ku komunizmu. Ústava radikálne obmedzila právomoci SNR zrušením Zboru povereníkov. Zároveň bol z nového štátneho symbolu Československej socialistickej republiky (ČSSR) odstránený tradičný slovenský znak a Bratislava bola degradovaná na úroveň okresného sídla. Ústredný národný výbor bol zmenený na Mestský národný výbor a stratil mnohé kompetencie. Následkom týchto opatrení drasticky klesol rozpočet mesta, ktorý v roku 1959 dosahoval 819.000.000 korún, no v roku 1963 už iba 417.000.000. V tom čase sa však rozbehli personálne zmeny na postoch vysokých komunistických funkcionárov na Slovensku. Zločinmi zdiskreditovaného Karla Bacílka vo funkcii šéfa ÚV KSS vystriedal Alexander Dubček. S jeho osobou bolo spojené obdobie obrodného procesu v Československu v roku 1968 a jeho násilne ukončené inváziou vojsk Varšavskej zmluvy. V októbri roku 1967 vystúpil Alexander Dubček s požiadavkou demokratizácie pomerov v komunistickej strane. V januári roku 1968 nahradil Antonína Novotného na poste šéfa Komunistickej strany Československa. V Bratislave i na celom Slovensku sa aktivizoval politický život a spolu s úsilím o demokratizáciu straníckeho života sa nastoľovali požiadavky po väčšej miere samostatnosti Slovenska od pražského centra. V marci roku 1968 na zasadnutí SNR v Bratislave vznikol návrh posilnenia právomocí slovenských národných orgánov a prebudovania Československo na federatívny štát. SNR zároveň prijala zákon o Bratislave, hlavnom meste Slovenska. Týmto právnym aktom sa Bratislava opäť stala hlavným mestom Slovenska. Územie Bratislavy bolo vyčlenené ako samostatná krajská jednotka a posilnili sa kompetencie a postavenie mestskej správy, čo sa zdôrazňovalo aj v novom názve MNV, stal sa Národným výborom hlavného mesta Slovenska. Na jeho čele bol obyvateľmi volený primátor. Mocenské páky však zostali až do roku 1989 v rukách Mestského výboru komunistickej strany, ktorý síce rozhodoval o všetkých dôležitých veciach, ale zodpovednosť neniesol žiadnu.
V čase všeobecného uvoľnenia politických pomerov na jar roku 1968 sa ozvala kritika od komunistických predstaviteľov okolitých štátov. Zahraničný nátlak najmä zo strany Sovietskeho zväzu sa stupňoval v letných mesiacoch roku 1968. Začiatkom augusta roku 1968 sa v Bratislave konala porada československých politikov vedených Alexandrom Dubčekom so šéfom sovietskych komunistov Leonidom Iljičom Brežnevom a vedúcimi predstaviteľmi ostatných komunistických strán sovietskeho bloku. V tom období už sovietske vojenské velenie pripravovalo vojenskú akciu s cieľom ukončiť reformný proces v Československu ohrozujúci podstatu socialistického systému. V neskorých večerných hodinách 20.augusta 1968 sovietske vojenské jednotky z územia Maďarska vtrhli do Bratislavy. V nasledujúcich dňoch došlo v meste k rozsiahlym protestom obyvateľstva, ktoré sprevádzala výstražná streľba okupačných vojsk, čo si vyžiadalo niekoľko obetí na životoch a množstvo ranených. Napriek počiatočným ubezpečeniam, že cudzie vojská pobudnú na území krajiny len krátky čas, okupácia trvala viac ako dve desaťročia. Ešte pred skončením demokratizačného procesu a nástupom konzervatívnych síl do vedenia štátu bol 28.októbra 1968 na bratislavskom hrade podpísaný ústavný zákon o Československej federácii. Do platnosti vstúpil 1.januára 1969 vyhlásením Slovenskej socialistickej republiky. V roku 1971 došlo k ďalšiemu rozšíreniu Bratislavy, keď k jej územiu bolo pripojených 7 okolitých obcí: Podunajské Biskupice, Vrakuňa, Jarovce, Rusovce, Čunovo, Záhorská Bystrica a Devínska Nová Ves. Plocha mesta vzrástla o 150km2 a počet obyvateľov sa zvýšil o 21.000. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1971 malo mesto aj s pripojenými obcami 302.000 obyvateľov a celkovú rozlohu 350km2. Po nástupe tzv. normalizácie začiatkom 70.rokov 20.storočia bola utlmená občianska aktivita a nastalo obdobie ideologickej spútanosti, kultúrneho uniformizmu a hospodárskej stagnácie. Dve desaťročia normalizácie bolo chudobných na udalosti. Kolorovali ho len periodicky sa opakujúce stranícke zjazdy Komunistickej strany Slovenska, ktoré sa odohrávali v Bratislave. Na nich sa v rámci zaužívaného rituálu demonštrovali hospodárske úspechy socializmu, dosiahnuté bez ohľadu na skutočné potreby krajiny. Od začiatku 70.rokov Bratislava prekonala značný demografický rast, lebo štát investoval veľké prostriedky do vytvárania nových pracovných miest na jej území a aj do bytovej výstavby. Rozvoj mesta však prebiehal extenzívne bez budovania potrebnej infraštruktúry a bol motivovaný ideologickými koncepciami, keďže jeho cieľom nebolo zvýšenie kvality života, ale posilnenie robotníckej triedy v Bratislave ako hlavnej opory socialistického režimu.

Po politických zmenách v Sovietskom zväze v 2.polovici 80.rokov nastalo postupné oživenie reformných aktivít spojené s postupným uvoľňovaním režimu. Sovietskym predstaviteľom Michailom Sergejevičom Gorbačovom presadzovaná politika prestavby a otvorenosti zneisťovala konzervatívnu komunistickú špičku. Najväčším prejavom občianskeho odporu v celom Československu bola verejná manifestácia v Bratislave zorganizovaná kresťanskými aktivistami dňa 25.marca 1988. Asi 10.000 účastníkov požadovalo náboženské a občianske slobody. Mocenský aparát proti zhromaždeniu ešte energicky zakročil, ale ako sa neskôr ukázalo, demonštrácia označovaná aj za Bratislavský veľký piatok, bola začiatkom konca socializmu v celom Československu. 16.novembra 1989 zorganizovali študenti bratislavských vysokých škôl protestný pochod, ktorý však prebehol bez incidentov. Po novembrových udalostiach v Prahe v roku 1989 sa protesty proti komunistickému monopolu moci vystupňovali. V Bratislave vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN), ako hlavná organizácia združujúca opozíciu proti komunistom. Na najväčšom bratislavskom námestí sa konali protestné zhromaždenia, kde po prvýkrát v celom Československu zaznela požiadavka odstránenia vedúcej úlohy komunistickej strany z ústavného systému krajiny. Osemdesiattisícový dav kľúčmi symbolicky odzvonil štyri desaťročia trvajúcej komunistickej totalite. Železná opona, ktorá oddeľovala mesto od západného sveta padla a Bratislavčania sa po polstoročí mohli pripravovať na slobodné a demokratické voľby. V nových spoločenských pomeroch sa začali nastoľovať požiadavky väčšej samostatnosti Slovenska v rámci federatívneho usporiadania a uvoľnenia zväzkov z Českom. Od jari roku 1990 silnelo hnutie za obnovenie slovenskej samostatnosti a získalo si oporu medzi širokými vrstvami. Najdôležitejšie udalosti, ktoré napokon viedli ku vzniku nezávislého Slovenska, sa odohrávali práve v Bratislave, či už na jej uliciach a námestiach, na pôde Slovenskej národnej rady alebo v sekretariátoch politických strán. Československo sa po niekoľkotýždňových ťahaniciach vo federálnom parlamente síce formálne zmenilo na Česko-Slovensko, ale rozhodujúce mocenské páky aj tak zostali v Prahe. Po voľbách v roku 1992, v ktorých na Slovensku zvíťazilo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) sa vedúci predstavitelia víťazných politických zoskupení v Čechách a na Slovensku dohodli na pokojnom rozdelení Česko-Slovenska. 17.júla 1992 Slovenská národná rada prijala deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1.septembra 1992 jej poslanci schválili demokratickú ústavu. Okrem týchto prevratných politických zmien sa udiali zmeny aj na komunálnej úrovni. Od roku 1990 obyvatelia mesta mohli voliť primátora a mestské zastupiteľstvo podľa svojho slobodného rozhodnutia. Zároveň volili aj starostov a poslancov 17 mestských častí.

1.januára 1993 sa znovu zrodila samostatná Slovenská republika. Bratislava sa opäť stala metropolou nezávislého štátu. Aj keď rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov časť slovenskej spoločnosti prijala s istou dávkou ľútosti, lebo oba národy spájalo množstvo spoločných pút a napriek negatívnym skúsenostiam z dávnejšej i celkom nedávnej minulosti, zostali si veľmi blízke. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že osamostatnenie Slovákov i Čechov bolo správnym a logickým krokom. Už v prvých hodinách existencie Slovenskú republiku diplomaticky uznalo 62 krajín sveta. Prvé roky existencie súčasnej Slovenskej republiky boli poznačené úsilím o vytvorenie štruktúr a orgánov zodpovedajúcich samostatnému štátu, čo vzhľadom k nedostatku skúseností a potrebnej infraštruktúry bol mimoriadne náročný proces. Bratislava sa celkom logicky stala sídlom vrcholných štátnych orgánov a inštitúcií. V roku 1995 sa do Grasalkovičovho paláca po polstoročí opäť nasťahoval prezident. Bola postavená aj nová budova slovenského parlamentu v tesnom susedstve Bratislavského hradu. V meste si mnoho krajín sveta zriadilo svoje diplomatické a obchodné misie.
 

HISTÓRIA OSÍDLENIA.

Územie Bratislavy bolo trvalo osídlené už v mladšej dobe kamennej, neolite, pred viac ako 7.000 rokmi. Vtedy, z dôvodu prechodu k poľnohospodárstvu a chovu domácich zvierat a teda na usadlý spôsob života, vzrástla populácia. To malo za následok postupné osídlenie úrodných rovinatých oblastí na západnom Slovensku a vytvorením kultúry s lineárnou keramikou, ktorú neskôr vystriedala lengyelská kultúra. Stopy po sídlach neolitických roľníkov sa našli v centrálnych, ale aj v okrajových častiach mesta, najmä v blízkosti vodných tokov Vydrice a Triblaviny. V období eneolitu /do r. 1900 p. n.l./ došlo na území Bratislavy k osídleniu vyvýšených miest, t. j. areálu Bratislavského hradu a Devínskeho brala. Postupne vznikli neveľké eneolitické osady na svahu hradnej vyvýšeniny a v Devíne.
V dobe bronzovej /2.300-700 p. n.l./ bolo Slovensko najväčším producentom medi v Európe. Z mladšieho obdobia bronzovej doby /1.200-700 p. n.l./ sa zachovali stopy po osadách v Devíne, ale aj ojedinelé, roztrúsené nálezy.
Zo staršej doby železnej, halštatu, /700-400 p. n.l./ sa na území mesta našli tri sídliská v Trnávke, Devíne a na Bratislavskom hrade. Mladšia fáza doby železnej, laténska /400-100 p. n.l./ je spätá s prienikom Keltov na územie západného Slovenska. Keltské kmene budovali veľké politicko-obchodné strediská, tzv. oppidá. Najvýznamnejšie ležalo na území Bratislavy, kde Kelti razili aj mince s nápismi Biatec a Nonnos.
Okolo roku 60 p. n.l. prenikli od Tisy k strednému Dunaju Dáci pod vedením kráľa Burebistu a otriasli Keltskou ríšou. Jej rozvrat krátko pred zmenou letopočtu zavŕšili kmene Markomanov a Kvádov. V tom istom období prenikli k Dunaju aj Rimania. Na území dnešného Rakúska vznikla provincia Noricum a v oblasti Zadunajska to bola provincia Panónia. V čase vlády cisára Vespasiána /69-79 n.l./ sa vybudovala opevnená hranica na Dunaji, tzv. Limes Romanus. Na Devíne, bratislavskom hradnom kopci a v priestore medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou vznikli vojenské stanice. Okrem strážnej služby predsunuté posádky rímskych legionárov chránili brody cez Dunaj, cez ktoré sa udržiavali obchodné spojenia medzi Rímskou ríšou a barbarskými kmeňmi na severe. Zadunajská časť mesta sa stala súčasťou Rímskeho impéria a spravoval ju prefekt sídliaci v neďalekom rímskom tábore Carnuntum (dnes Bad Deutsch Altenburg v Rakúsku). Tu sa nachádza aj najvýznamnejšia pamiatka na Rimanov na území Bratislavy. Sú to zvyšky vojenského tábora v Rusovciach, ktoré Rimania nazývali Gerulata. Na sklonku 4.storočia rímske légie provincie Panóniu a Noricum opustili a Limes Romanus zanikol.
O období sťahovania národov sa vie veľmi málo. Tok Dunaja a blízka Devínska brána však boli dôležitými komunikačnými spojeniami, kadiaľ migrovali germánske kmene, Huni i Slovania. Rozšírenie Slovanov spadá do obdobia 4.-5.storočia, no južné údolia západných Karpát i roviny na strednom toku Dunaja obývali už dávno predtým.
Začiatkom 6.storočia sa na Morave a v časti západného Slovenska kratší čas zdržiaval germánsky kmeň Herulov. Bývalú rímsku provinciu Panóniu i predhorie Karpát ovládli bojovní Longobardi. V 60.rokoch 6.storočia sa usadili na nížinách stredného Dunaja kočovní Avari, ktorí v roku 568 vytlačili z Panónie Longobardov a za kagana Bajana v roku 602 vytvorili v tomto priestore rozsiahlu ríšu. Podmanili si aj okolité slovanské kmene. Na území súčasnej Bratislavy, v katastri Devínskej Novej Vsi, bolo objavené a preskúmané vôbec najrozsiahlejšie slovansko-avarské pohrebisko zo 7.storočia. V rokoch 623-624 sa Slovania za pomoci franského kupca menom Samo /623-658/ striasli avarského jarma. Po viacerých víťazných bitkách s Avarmi si Slovania zvolili Sama za svojho kráľa. Centrum Samovej ríše sa pravdepodobne nachádzalo na území západného Slovenska, podľa mienky niektorých historikov v Bratislave alebo na Devíne. Samova ríša si dokázala aj v nasledujúcom období uhájiť svoju existenciu. V roku 632 v bitke pri pevnosti Vogastisburg, stotožňovanej aj s Devínom, odrazili bojovníci vedení Samom útok franského kráľa Dagoberta /629-639/. Ríša sa však po Samovej smrti v roku 658 rozpadla a Slovania v oblasti južného a západného Slovenska sa dostali do čiastočnej avarskej závislosti. Na sklonku 8.storočia sa skončila nadvláda Avarov v Karpatskej kotline, keď ich ríšu oslabili ťaženia franského kráľa Karola Veľkého. Po roku 791 opustili zvyšky Avarov územie Bratislavy. Začiatkom 9.storočia sa okolo starého sídelného mesta Nitry sformoval nový štátno-územný útvar starých Slovákov, Nitrianske kniežatstvo. Jeho moc siahala k Dunaju a Malým Karpatom. Na jeho čele bol knieža Pribina. V roku 833 moravský knieža Mojmír /okolo 830-846/ vyhnal Pribinu z jeho sídla a obe kniežatstvá zjednotil. Spojením Moravského kniežatstva a Nitrianska sa vytvorili predpoklady na vznik významného štátneho útvaru na našom území, ktorý neskôr dostal meno Veľká Morava. Spočiatku vládol nad celým jej územím knieža Mojmír. V roku 846 ho však zosadil východofranský kráľ Ľudovít /843-876/ a za vládcu ustanovil Mojmírovho synovca Rastislava /846-870/. Ani týmto zásahom si Východofranská ríša nezabezpečila trvalú nadvládu nad Veľkou Moravou, o čom svedčia viaceré vojnové výpravy Ľudovíta proti Rastislavovi a Slovanom. Knieža Rastislav sa pokúšal zbaviť závislosti od Franskej ríše aj v cirkevnej oblasti. Územie Bratislavy patrilo k jadru Veľkej Moravy. Nachádzali sa tu dve významné hradiská, jedno pod devínskym hradným bralom a druhé na bratislavskom hradnom kopci. Starí Slováci vybudovali na devínskej skale mohutné opevnenie, ktoré malo strážiť Devínsku bránu a dunajskú riečnu cestu. Táto pevnosť sa pod svojim vtedajším označením Dovina spomína aj vo Fuldských análoch z roku 864.
V roku 870 vypukli medzi kniežaťom Rastislavom a jeho synovcom Svätoplukom /871-894/, ktorý sídlil v Nitre, otvorené nezhody. Po zásahu východofranských panovníkov bol Rastislav zajatý a oslepený. Aj Svätopluk skončil v internácii mimo Veľkej Moravy. Frankovia využili mocenské vákuum na Veľkej Morave a obsadili viaceré centrá. Domáce obyvateľstvo sa vzbúrilo a vyhnalo cudzincov z krajiny. Frankovia vyslali proti vzbúrencom veľkú armádu na čele so Svätoplukom, ktorý si získal ich dôveru. Keď však obliehali jeden z mohutných veľkomoravských hradov (pravdepodobne Devín), pridal sa Svätopluk na stranu Slovanov a franské vojsko krvavo porazil. V roku 871 sa stal vládcom Veľkej Moravy a vďaka svojmu vojenskému nadaniu a politickému rozhľadu vytvoril z nej pevný štátny útvar. Postupne ovládol aj ďalšie slovanské kmene usadené v stredoeurópskom priestore, Čechov, Lužických Srbov a časť Poliakov. Po Svätoplukovej smrti v roku 894 Veľká Morava upadla. Svätoplukov najstarší syn Mojmír II. /894-907/ sa dostal do bratovražednej vojny s mladším bratom Svätoplukom II. /okolo 900 n.l./ o kniežaciu moc. To využili podmanené české a lužické kmene a od Veľkej Moravy sa odtrhli. Mojmír II. nedokázal odolať Maďarom, ktorých na sklonku 9.storočia priviedol mýtický vojvoda Arpád do Karpatskej kotliny. Starí Maďari sa spočiatku usadili na oboch brehoch rieky Tisy. Okolo roku 900 prekročili Dunaj a vpadli do Panónie i na územie ovládané Mojmírom II. Veľká Morava sa krátky čas ešte bránila. Jej agóniu ukončila bitka pri Bratislave, ktorá sa odohrala v júli v roku 907. Na rovine východne od mesta sa zrazili bavorsko-moravské vojská s Maďarmi. V niekoľko dní trvajúcej sérii stretnutí napokon starí Maďari zvíťazili. V súvislosti s touto bitkou sa objavila aj prvá písomná zmienka o Bratislave pod menom Brezlauspurch (Breslavov hrad). Po upevnení svojej moci v Karpatskej kotline začali starí Maďari spolu so Slovanmi podnikať lúpežné výpravy na západ. Bohaté kraje Nemecka, Francúzka a Talianska boli hlavnými cieľmi ich nečakaných vpádov. Až bitka na rieke Lech neďaleko Augsburgu v roku 955 skoncovala s lúpežnými výbojmi. Porážka oslabila mocenské postavenie starých Maďarov.

 

OPLATÍ SA NAVŠTÍVIŤ, VIDIEŤ A PREJSŤ.

 

Človek – Príroda – Turistika.

V Bratislave ako hlavnom meste Slovenska možno navštíviť, vidieť a prejsť všetky objekty opísané v jednotlivých mestských častiach okresov Bratislava I – V, ktoré hlavné mesto tvoria.

 

MESTSKÉ ČASTI.

 

Čunovo. Popis v okrese Bratislava V.

Devín. Popis v okrese Bratislava IV.

Devínska Nová Ves. Popis v okrese Bratislava IV.

Dúbravka. Popis v okrese Bratislava IV.

Jarovce. Popis v okrese Bratislava V.

Karlova Ves. Popis v okrese Bratislava IV.

Lamač. Popis v okrese Bratislava IV.

Nové Mesto. Popis v okrese Bratislava III.

Petržalka. Popis v okrese Bratislava V.

Podunajské Biskupice. Popis v okrese Bratislava II.

Rača. Popis v okrese Bratislava III.

Rusovce. Popis v okrese Bratislava V.

Ružinov. Popis v okrese Bratislava II.

Staré Mesto. Popis v okrese Bratislava I.

Vajnory. Popis v okrese Bratislava III.

Vrakuňa. Popis v okrese Bratislava II.

Záhorská Bystrica. Popis v okrese Bratislava IV.

TOPlist