Krížom-krážom.eu

Facebook profil

» Archeologické Kultúry na Slovensku

OLDUVAN (OKRUHLIAKOVÁ INDUSTRIA)

Najstaršia známa archeologická kultúra. Nazvaná je podľa náleziska v rokline Olduvai na planine Serengeti v severnej Tanzánii, nazývanej kolíska ľudstva. Spadá do obdobia približne 2,6 milióna p. n.l. – 250.000 p. n.l., teda do obdobia starého (spodného) paleolitu. Začiatok olduvanu je začiatkom používania nástrojov. Boli to veľmi jednoduché, primitívne, kamenné nástroje. Najjednoduchšie kamenné sekáče, ktoré boli vyrobené tak, že kameň vhodného tvaru (obvykle okruhliak) bol upravený do ostria len niekoľkými údermi iným kameňom. Kamene sa opracúvali primitívnym spôsobom a sú len ťažko rozoznateľné. Z jadra sa oddelili úštepy a takto upravené jadro s ostrými plochami sa používalo na krájanie, zoškrabovanie, otĺkanie a pod. Určite tieto nástroje neboli používané na lov, ako naznačovalo veľa starších romantických hypotéz, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa používali len na porciovanie zvyškov zveri ulovené veľkými šelmami. Nástroje sa delili na hrubotvarú industriu vyrábanú zvyčajne z lávy (sekáče, protobifasy, otĺkače, a iné) a na drobnotvarú industriu vyrábanú zo silicitov a kremeňov (škrabadlá, odštepovače, zúbkové nástroje). Na území Slovenska do tejto kultúry patria pravdepodobne nálezy okruhliakovej industrie v Bratislave a v Myjavskej pahorkatine. Prvý nález urobil T. Lugs v 60.rokoch 20.storočia v Bratislave medzi Ahojom a továrňou Figaro. Išlo o jednostranný sekáčikovitý nástroj vyrobený z okruhliaka kremeňa. Prvý nález pästného klinu na Slovensku tiež pochádza z Bratislavy. Našli ho na stavenisku Elektrotechnickej fakulty Technickej univerzity v Mlynskej doline. Je obojstranne plošne opracovaný. Našiel ho J. Cuper.

ABBEVILLIEN (PROTOACHEULÉEN)

Kultúra je nazvaná podľa mesta Abbeville na severe Francúzska. Spadá do obdobia 1,5 milióna p. n.l. – 600.000 p. n.l., teda do obdobia starého (spodného) paleolitu. Jadro abbevillienu spadá v Európe do teplého obdobia interglaciálu günz-mindel. Po tejto kultúre nasleduje kultúra acheuléen, preto sa nazýva aj starší acheuléen alebo protoacheuléen. Sú pre ňu charakteristické hrubé a tupé pästné kliny so zachovanou kôrou pazúrikovej hľuzy a kľukatým ostrím hrán. Nástroje sa vyrábali otĺkaním kamenného jadra iným kameňom. Kolískou kultúry bola pravdepodobne Afrika, z ktorej sa neskôr rozšírila do Európy.

ACHEULÉEN

Kultúra je nazvaná podľa osady Saint-Acheul na severe Francúzska. V Európe spadá do obdobia 1 milión p. n.l. – 100.000 p. n.l., teda do obdobia starého (spodného) paleolitu a čiastočne stredného paleolitu. Pravdepodobne sa vyvinula z abbevillienu. Rozšírila sa z Afriky (1,8 milióna p. n.l. – 200.000 p. n.l.) do Európy. V Európe spadá predovšetkým do interglaciálu mindel-ris a do glaciálu ris. Nositeľom tejto kultúry bol Homo heidelbergensis a Homo erectus. Typická industria zahŕňa predovšetkým dokonale opracovaný pästný klin (oválny, mandlovitý, diskovitý, trojuholníkovitý a podobne), ale aj sekáče, polyédre (sféroidy), driapadlá a zúbkové nástroje. Zahrotené pästné kliny mandľovitého tvaru sa používali na rezanie a škrabanie, alebo na prepichovanie. Nositelia tejto kultúry obývali brehy riek a jazier a otvorené lesy. Pravdepodobne už vedeli zaobchádzať s ohňom. Na Slovensku z tejto kultúry možno pochádzajú viaceré nájdené dobre opracované pästné kliny, ale keďže sa našli povrchovým zberom, a keďže sa rovnaké pästné kliny používali aj v celom strednom paleolite, je možné, že pochádzajú až z neskoršieho obdobia (z čias Homo neanderthalensis – neandertálcov). Výnimku tvorí nález z Karlovej Vsi v Bratislava (J. Hromada a J. Cuper), ktorý sa našiel vo vrstve mindelu. Tento nález dokladá prvú acheuléensku stanicu na území Slovenska.

CLACTONIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 700.000 p. n.l. – 200.000 p. n.l., teda do obdobia starého (spodného) paleolitu a čiastočne stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry bol Homo heidelbergensis a Homo erectus. Do tejto kultúry patria nálezy úštepov z väčších kamenných jadier a tupým uhlom úderového kužeľa pochádzajúce pravdepodobne z mindelu. Sú to jednak náhodné povrchové a teda nedatovateľné nálezy (napríklad radiolaritový sekáč z Vyšných Ružbách, nástroje z nálezísk Seňa a Poľov), a zhruba do roku 270.000 p. n.l. datovaný nález zo sprašového súvrstvia z Nového Mesta nad Váhom, lokalita Mnešice.

PREMOUSTÉRIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 200.000 p. n.l. – 130.000 p. n.l., teda do obdobia stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je Homo neanderthalensis. Najvýznamnejšie nálezy z tejto kultúry na území Slovenska sú Nové Mesto nad Váhom, lokalita Mnešice.

MIKROMOUSTÉRIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 130.000 p. n.l. – 70.000 p. n.l., teda do obdobia stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je Homo neanderthalensis. Najvýznamnejšie nálezy z tejto kultúry na území Slovenska sú Bojnice III, Beharovce, Bešeňová, Bratislava, Hôrka-Ondrej (osady, ohniská, nástroje), Hranovnica, Gánovce. V Gánovciach sa v roku 1926 našiel v 20m vysokej travertínovej kope, nazývanej Hrádok, výliatok lebečnej dutiny datovaný do 2.polovice alebo začiatku riss-würmu. Ide o včasného Homo neanderthalensis (neandertálca), nie je však isté, či ide o ženu alebo muža. Je to (odhliadnuc od nálezu z lokality Žehra-Dreveník) najstarší antropologický nález z územia Slovenska. Z lokality v Gánovciach pochádzajú aj nálezy stredopaleolitických zvierat lovených neandertálcom (medveď, mamut, nosorožec, líška a pod.) ako aj vzácne paleobotanické nálezy, umožňujúce rekonštruovať teplotné pomery interglaciálu riss-würm.

MOUSTÉRIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 130.000 p. n.l. – 70.000 p. n.l., teda do obdobia stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je Homo neanderthalensis. Najvýznamnejšie nálezy z tejto kultúry na území Slovenska sú Banka (osada), Nové Mesto nad Váhom (lokalita Mnešice), Radošina (jaskyňa Čertova pec), Poľov, Šaľa a Vlčkovce. V jaskyni Čertova pec boli v rokoch 1958-1961 nájdené najstaršie známky jaskynného osídlenia na Slovensku. Po Gánovciach druhé nálezisko kostrových nálezov je Šaľa. V Šali z koryta Váhu vybagrovali o. i. čelovú kosť ženskej lebky neskorého neandertálca datovanú zhruba do 65.000 p. n.l. a neskôr v roku 1995 opäť časť lebky neandertálca.

LEVALLOIS MOUSTÉRIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 70.000 p. n.l. – 40.000 p. n.l., teda do obdobia stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je Homo neanderthalensis. V tomto období hustota sídlisk stúpla, typické boli šupinovo retušované driasadlá. Osídlené boli aj predtým neosídlené polohy. Najvýznamnejšie nálezy z tejto kultúry na území Slovenska sú Bojnice (Prepoštská jaskyňa), Komjatice (osada), Kunov pri Senici, Sobotište, Prievidza (Mariánsky vŕšok), Laborecká vrchovina, Bikoš pri Prešove a Veľkom Šariši, Žiar nad Hronom (osada a ložiská limnokvarcitov).

MICOQUIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 130.000 p. n.l. – 45.000 p. n.l., teda do obdobia stredného paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je Homo neanderthalensis. Najvýznamnejšie nálezy z tejto kultúry na území Slovenska sú Sobotište a Zamarovce.

 

SZELETIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 40.000 p. n.l. – 32.000 p. n.l., teda do obdobia stredného a mladého (vrchného) paleolitu. Nositeľom tejto kultúry je spočiatku Homo neanderthalensis, neskôr bol jej nositeľom Homo sapiens. Na území Slovenska sa vyskytovala na západnom, ojedinele na východnom Slovensku. Industria pozostáva so stredopaleolitickej zložky (driasadlá, listové hroty, klinky, diskovité moustéroidné jadrá), časom pribúdajú mladopaleolitické prvky (nízke škrabadlá, rydlá). Surovina na výrobu nástroj sa už do veľkej miery dovážala. Typické pre túto kultúru sú plošne opracované listové hroty (možno používané ako hroty šípov alebo podobných zbraní). Podľa náleziska dielne na ich výrobu je pomenovaný aj charakteristický tvar listového hrotu ako typ Moravany-Dlhá. Do tejto kultúry patria náleziská v lokalitách Vlčkovce, Radošina (jaskyňa Čertova pec), jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, jaskyňa Domica pri Kečove, Kunovo, Ivanovce-Skala, Veľký Kolačín (rytina na rebre zobrazujúca mihuľu riečnu), Nové Mesto nad Váhom, Moravany nad Váhom-Dlhá (veľká dielňa na výrobu plošne opracovaných listových hrotov), Veľký Šariš (dve náleziská), Plavecký Mikuláš, Čečejovce, Košice-Barca, Hraničná pri Hornáde, Spišské Podhradie a Poša.

AURIGNACIEN

Kultúra je nazvaná podľa náleziská Aurignac vo francúzskych Pyrenejách. Spadá do obdobia približne 38.000 p. n.l. – 30.000 p. n.l., teda čiastočne do obdobia stredného paleolitu, no najmä do mladého (vrchného) paleolitu. Nositeľom tejto a všetkých ďalších kultúr je Homo sapiens. Na území Slovenska sa vyskytovala na východnom Slovensku (okrem nálezu tzv. mladečských hrotov v jaskyni Deravá skala). Od tejto kultúry sú už známe prvé obydlia na Slovensku: polozemnice zastrešené drevenou konštrukciou z polohy Košice-Barca. Pre štiepanú industriu sú charakteristické vysoké kýlovité škrabadlá s kýlovitou retušou a kýlovité rydlá. Aurignacká čepeľ má piškótový tvar. Osemdesiat percent suroviny tvorí dovážaný severský pazúrik. Dôležitá je aj kostená industria, predovšetkým hroty kopijí. Významné náleziská sú z lokalít Tibava, Seňa, Jasovská jaskyňa, Košice-Barca, Kechnec, Trstená pri Hornáde, Perín, Buzica, Veľký Šariš, Prešov a Čečejovce.

Aurignacien sa delí na tieto skupiny:

  1. Starý aurignacien (hornádska aurignacká skupina). Náleziská Košice-Barca, Tibava, Kechnec a Seňa.
  2. Stredný aurignacien. Náleziská Košice-Barca a Tibava.
  3. Mladý aurignacien (hornopotiská aurignacká skupina).

GRAVETTIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 30.000 p. n.l. – 20.000 p. n.l., teda do obdobia mladého (vrchného) paleolitu do obdobia tzv. lovcov mamutov. Je to vôbec najznámejšia paleolitická kultúra na Slovensku. Kultúru charakterizuje používanie kombinovaných viacúčelových nástrojov. Prejavuje sa tendencia k mikrolitizácii, takže kamenné artefakty sa požívali v kostených, resp. drevených rukovätiach. Industria je zastúpená zo štiepanej industrie gravettami, ďalej kostienkovými nožmi (dlátka), rydlami, nízkymi škrabadlami a hrubými archaickými tvarmi z miestnych surovín. Z kostenej, mamutovinovej a parohovej industrie sú zastúpené ihly, lyžice, mlaty, harpúny, kopije, kopáče, kyjaky, drviče a podobne. Typickým znakom tejto kultúry v strednej a východnej Európe bolo zakladanie často rozsiahlych sídlisk – aglomerácií (Vlčkovce, Nové Mesto nad Váhom, Nitra, Cejkov, Kašov, Moravany nad Váhom) na vyvýšeninách so skládkami mamutích kostí pri týchto sídliskách, čo dokazuje, že išlo naozaj najmä o lovcov mamutov. Tieto aglomerácie pretrvali aj niekoľko tisíc rokov. Jaskyne sa osídľovali iba prechodne. V gravettiene možno nájsť zárodky umenia (ryté kresby v jaskyniach a na nástrojoch, umelecké predmety), Z územia Slovenska ja to napr. Moravianska venuša z Moravian nad Váhom (soška z mamutieho kla z obdobia 22.800 p. n.l.), ženský idol tvaru bulvy z Cejkova a viacero sošiek zvierat. Na území Slovenska sa kultúra vyskytovala na západnom aj východnom Slovensku. Významné náleziská sú z lokalít Gánovce, Cejkov, Nitra (polohy Čermáň, jaskyňa pod hradom, úpätie Zobora, Horné Krškany), Nemšová, Nové Mesto nad Váhom, Vlčkovce, Moravany nad Váhom, Slaninova jaskyňa (najstarší gravettienský nález v strednej Európe), Trenčianske Bohuslavice (prejavy výrobného vŕtania), Kašov, Pruské, Plavecký Mikuláš, Zamarovce, Sládečkovce, Svodín, Košice-Barca, Hrčeľ, Zemplínske Jastrabie, Zemplín, Vyšné Nemecké, Vojnatina.

EPIGRAVETTIEN

Kultúra spadá do obdobia približne 20.000 p. n.l. – 11.000 p. n.l., teda do obdobia mladého (vrchného) paleolitu. Je priamym pokračovaním kultúry gravettien. Paralelne s ňou sa vyvíjala kultúra magdalénien. Významné náleziská sú z lokalít Veľká Ves nad Ipľom, Cejkov, Nitra a Trenčianske Bohuslavice.

MAGDALÉNIEN

Kultúra je nazvaná podľa náleziska v jaskyni La Madeleine v departmente Dordogne vo Francúzsku. Spadá do obdobia približne 15.000 p. n.l. – 11.000 p. n.l., teda do obdobia mladého (vrchného) paleolitu. Je to najmladšia kultúra paleolitu. Vznikla na území Francúzska a odtiaľ sa rozšírila na sever a východ (najďalej po Moravu). Paralelne s ňou sa vyvíjala kultúra epigravettien. Vyvíjala sa najmä v strednej Európe. Charakteristická je vrcholnými prejavmi činnosti pravekého lovca (príbytky, maľby, zbrane, keramika). Známe sú náleziská s umeleckými dielami, najmä monumentálne jaskynné maľby. Na území Slovenska sú z tohto obdobia nálezy zatiaľ zriedkavé. Radí sa sem nálezisko Haligovce (jaskyňa Aksamitka), kde asi ide o presah z Poľska. Nálezy sa pravdepodobne ešte objavia, pretože magdalénien je doložený na Morave aj v Poľsku. Napríklad kostená industria v lokalite Skalka pri Púchove naznačuje možnosť prieniku magdalénienu na územie západného Slovenska z Moravy.

ŚWIDERIEN

Kultúra spadá do obdobia 11.000 p. n.l. – 8.800 p. n.l., teda do obdobia neskorého paleolitu. Na územie Slovenska prenikla sporadicky z územia Poľska a to do Popradskej kotliny. Je to kultúra, ktorá nadviazala na magdalénien. Charakteristické sú pre ňu čepeľovité listové hroty. Významné náleziská sú z lokalít Veľký Slavkov a Silická Jablonica.

SEREĎSKÁ SKUPINA SAUVETERRIENU

Kultúra spadá do obdobia približne 7.000 p. n.l. – 5.500 p. n.l., teda do obdobia strednej kamennej doby (mezolitu). Na území Slovenska sa vyskytovala na západnom Slovensku. Charakteristické je pre ňu, že pazúrikové nástroje sú drobnejšie (mikrolity) a opatrené násadami neraz zdobenými symbolickými prvkami. Ľud tejto kultúry sídlil prevažne na pieskových dunách. Industria geometrických tvarov dosahuje maximálnu mikrolitickosť. Významné náleziská sú z lokalít Mačianske vŕšky pri Seredi, Tomášikovo, Dolná Streda, povodie Čiernej vody a Bratislava.

POTISKÁ SKUPINA TARDENOISIENU

Kultúra spadá do obdobia približne 7.000 p. n.l. – 5.500 p. n.l., teda do obdobia strednej kamennej doby (mezolitu). Bola o niečo mladšia ako sereďská skupina sauveterrienu. Na území Slovenska sa vyskytovala na východnom Slovensku. Charakteristické je pre ňu, že pazúrikové nástroje sú drobnejšie (mikrolity) a opatrené násadami neraz zdobenými symbolickými prvkami. Významné náleziská sú z lokalít Košice-Barca (oválna sídlisková jama s nástrojmi) a Medvedia jaskyňa pri Ružíne (šípy s mikrolitickými čepieľkami z pazúrika spolu s medvedími kosťami, čo potvrdzuje lov medveďov).

KULTÚRA S LINEÁRNOU KERAMIKOU

Kultúra spadá do obdobia približne 5.700 p. n.l. – 5.000 p. n.l., teda do obdobia starého a stredného neolitu. Priniesli ju ľudia, ktorí prišli na územie Slovenska z východného Stredomoria. Keramika kultúry s lineárnou keramikou mala typický lineárny ornament (odtiaľ má aj názov). Z tohto obdobia sú už aj na Slovensku zachované prvé pohrebiská (napr. Štúrovo a Nitra).

Kultúra s lineárnou keramikou mala na území Slovenska dve podoby:

KULTÚRA SO ZÁPADNOU LINEÁRNOU KERAMIKOU (KULTÚRA SO ZADUNAJSKOU LINEÁRNOU KERAMIKOU, KULTÚRA S VOLÚTOVOU KERAMIKOU)

Kultúra spadá do obdobia približne 5.700 p. n.l. – 5.000 p. n.l., teda do obdobia starého a stredného neolitu. Táto kultúra nadviazala na starčevsko-krišskú kultúru Veľkej dunajskej kotliny. Prenikala z juhu smerom proti povodiam riek Morava, Hron a Nitra. Spočiatku bola rozšírená na území západného Maďarska a blízkeho okolia, neskôr sa rozšírila cez Nemecko do severovýchodného Francúzska, do Rakúska, Srbska, na južné Poľsko a západnú Ukrajinu a Moldavsko (okrem územie kde siahala kultúra s východnou lineárnou keramikou). Vyskytovala sa na juhozápadnom a ku koncu aj na strednom Slovensku a na Spiši. Pojem kultúra so zadunajskou lineárnou keramikou sa vzťahuje iba na oblasť Zadunajska a jej blízke okolie.

Delí sa na dve štádiá:

Stará lineárna keramika. Na území Slovenska sa vyskytovala v období približne 5.700 p. n.l. – 5.300 p. n.l. Z tohto prvého štádia sa na západnom Slovensku našlo asi 50 osád roľníkov. Väčšinou pretrvali asi 300-400 rokov. Nachádzali sa na sprašových terasách pri tokoch riek (Morava, Dudváh, Hron a Nitra), menej často na hnedozemných pahorkoch alebo piesočných dunách veľkých nív riek. Z najstaršieho obdobia je keramika ešte veľmi zle vypálená, väčšinou hrubostenná, s drsným nezdobeným povrchom.

Mladá lineárne keramika. Na území Slovenska sa vyskytovala v období približne 5.300 p. n.l. – 5.000 p. n.l. Z druhého štádia sú doložené nálezy už i na strednom Slovensku (Liptov, Zvolen) a na Spiši. Zachovalo sa už viac sídlisk. Na rovinách juhozápadného Slovenska bolo asi 300 osád (prakticky po 2-3 v každom katastri dnešnej obce). Keramika je už často vyzdobená okrúhlymi jamkami na strete dvoch línií, ktoré postupne prerastajú do súvislého vrypu (tzv. notové hlavičky). V tomto období neolitickí roľníci kvôli získaniu polí odlesnili rozsiahle územia juhozápadného Slovenska a zdá sa, že sú to územia, na ktorých dodnes les nie je, namiesto neho sa tam vytvorila černozem. Významnými sídliskami sú Blatné, Čataj, Patince, Cífer-Pác a Bratislava (Mlynská dolina) s typickými neolitickými až 45m dlhými domami. Z tohto obdobia sa našli aj početné plastiky (hlavičky ženy, plastiky s rytím motívu rybej kosti na chrbte, aplikovaná plastika na nádobách, zoomorfná plastika).

KULTÚRA S VÝCHODNOU LINEÁRNOU KERAMIKOU (ALFÖLDSKÁ KULTÚRA)

Kultúra spadá do obdobia približne 5.700 p. n.l. – 5.000 p. n.l., teda do obdobia starého a stredného neolitu. V Maďarsku sa nazýva alföldská kultúra. Rozšírená bola vo východnom Maďarsku, priľahlom Srbsku, v rumunskom Sedmohradsku a v Podkarpatskej Rusi. Vyskytovala sa aj na východnom Slovensku (nie na Spiši). Východná lineárna keramika sa od západnej odlišuje širším keramickým inventárom odlišného vzoru a pestrejšou škálou ozdobných motívov (prevažuje vlnovka, lalokovité a elipsovité útvary, špirála a meander).

Delí sa na štyri stupne:

Stupeň s protolineárnou keramikou. Časovo zodpovedá obdobiu starej lineárnej keramiky na západnom Slovensku, teda obdobiu 5.700 p. n.l. – 5.300 p. n.l. Najstaršie neolitické osídlenie východného Slovenska z tohto obdobia je najmä v lokalitách Košice-Červený rak (výrobno-hospodársky objekt, nálezy patriace do skupiny Mehtélek, čo je okrajový prejav starčevsko-krišskej kultúry) a Slavkovce (nálezy patriace do skupiny Szatmár).

Starý stupeň s lineárnou keramikou. Časovo zodpovedá obdobiu mladej lineárnej keramiky na západnom Slovensku, teda obdobiu 5.300 p. n.l. – 5.000 p. n.l. V tomto období bola osídlená iba Východoslovenská nížina – skupina Kopčany (vyznačujúca sa najmä čierno maľovaným ornamentom) a Košická kotlina – skupina Barca III (vyznačuje sa prevládajúcou rytou výzdobou).

Stredný stupeň s lineárnou keramikou. Časovo zodpovedá obdobiu mladej lineárnej keramiky na západnom Slovensku, teda obdobiu 5.300 p. n.l. – 5.000 p. n.l. Patria sem gemerská lineárna keramika a skupina Tiszabod-Kapušany, ktorá transformovala zo skupiny Barca III.

Mladý stupeň s lineárnou keramikou. Časovo zodpovedá obdobiu mladej lineárnej keramiky na západnom Slovensku, teda obdobiu 5.300 p. n.l. – 5.000 p. n.l. V tomto období už boli všetky hlavné regióny východného Slovenska (Gemer,Košická kotlina, Šarišské podolie a Východoslovenská nížina) rovnomerne osídlené. Skupina Kopčany transformovala na skupinu Raškovce (k čiernej farbe pribudla červená, maľovanie je jemnejšie, motívy na keramike už predznamenávajú bukovohorskú kultúru) a skupina Barca III na skupinu Tiszadob-Kapušany (s jemnejším rytím).

ŽELIEZOVSKÁ SKUPINA

Kultúra je nazvaná podľa náleziska Veľký Pesek, ktorý je dnes súčasťou obce Sikenica (v rokoch 1986-1992 bol súčasťou Želiezoviec). Archív vykopávok bol po objavení uložený v Želiezovciach. Spadá do obdobia približne 5.000 p. n.l. – 4.700 p. n.l., teda do obdobia stredného neolitu. Úzko súvisí s kultúrou so západnou lineárnou keramikou a je jej priamym pokračovaním (s podielom juhovýchodných vplyvov) a niekedy sa klasifikuje ako posledná fáza kultúry s lineárnou keramikou. Rozšírená bola v západnom Maďarsku, v priľahlom Rakúsku, na južnej Morave a v južnom a juhovýchodnom Poľsku. Na území Slovenska sa vyskytovala na juhozápadnom Slovensku a na Spiši. Keramika želiezovskej skupiny mala typický lineárny ornament. Z tohto obdobia sú už aj na Slovensku zachované prvé pohrebiská (napr. Štúrovo a Nitra). Nositelia kultúry želiezovskej skupiny budovali rozľahlé osady s veľkými kolovými domami (Štúrovo, Šarovce, Dvory nad Žitavou). Sídliská sú pri vodných tokoch v nížinatých úrodných oblastiach na terasách sprašových svahov a na pieskových dunách. Početné sú nálezy importov (vinčianska kultúra, szakálhátska skupina, bukovohorská kultúra a pod.) Lineárne keramika želiezovskej skupiny sa vyznačuje tým, že má ornament rytý a maľovaný (červený, občas žltý) a lineárna ornamentika je veľmi bohatá. Tvar jej nádob bol väčšinou hruškovitý. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé vŕtané kamenné nástroje a obilné zásobné jamy. Želiezovská skupina sa delí na štyri chronologické stupne. V prvom vidno transformáciu techniky a tematiky výzdoby mladej lineárnej keramiky. V ďalších dvoch sa skupina vyhraňuje ako svojrázny útvar. V poslednej fáze po roku 4.000 p. n.l. už badať v želiezovskej skupine impulzy na vznik lengyelskej kultúry (obdobie mladého neolitu), čo dokazuje napríklad hrob v Dvoroch nad Žltavou. So želiezovskou kultúrou priamo súvisí lengyelská kultúra a preto sa jej posledná krátka fáza nazýva aj prelengyel. Dnes je známych vyše 1.000 lokalít (väčšinou so sídliskami) s nálezmi želiezovskej kultúry. Najvýznamnejšie sú Dvory nad Žitavou, Horné Lefantovce, Iža, Patince, Štúrovo, Šarovce a Sikenica.

BUKOVOHORSKÁ KULTÚRA

Kultúra je nazvaná podľa Bukových vrchov (Bükk) v Maďarsku. Spadá do obdobia približne 5.000 p. n.l. – 4.700 p. n.l., teda do obdobia stredného neolitu. Časovo zodpovedá želiezovskej kultúre na západnom Slovensku. Rozšírená bola v severovýchodnom Maďarsku. Ojedinele prenikla do okolia Budapešti (Nagytétény), Sedmohradska, Moldavska, Podkarpatskej Rusi, južného Poľska, na Moravu (Veletiny), do Dolného Rakúska (Draßburg) a južne do Maďarska (Crna Bara, Vlaška Jama). Na území Slovenska sa vyskytovala na strednom a východnom Slovensku a sporadicky na juhozápadnom Slovensku (Branč, Horné Lefantovce, Šarovce). Nasledovala po kultúre s východnou lineárnou keramikou (pravdepodobne vznikla z jej dvoch skupín nazývaných skupina Tiszadob-Kapušany a skupina Raškovce). Táto kultúra ťažila, spracúvala a obchodovala s obsidiánom. Sídliská mala na terasách vodných tokov, ale budovala aj výšinné osady. Často osídľovali jaskyne. Keramika tejto kultúry patrí k najdokonalejším v neolite strednej Európy, je dobre vypálená, veľmi tenkostenná a má žlto, bielo alebo červeno inkrustovaný ornament. Známa je najmä bohato zdobenými hrnčiarskymi výrobkami (napr. osada v Šarišských Michaľanoch). Z územia východného Slovenska poznáme asi 120 nálezísk bukovohorskej kultúry. Ku koncu bukovohorskej kultúry badať prítomnosť severných (skupina Samborzec) a juhovýchodných (skupina Szakálhát) vplyvov, ktoré sa zistili v troch objektoch v Malých Raškovciach (nálezy dostali názov postbukovohorský zemplínsky typ). Ojedinelé severné vplyvy (keramika zdobená vypichovaním) badať na východnom Slovensku mimochodom aj trocha neskôr, už asi v mladom neolite (Veľké Raškovce). Osídlila už aj hornatý Slovenský kras, Spiš (tu popri želiezovskej skupine) a Šariš, lokality Poprad-Matejovce, Gánovce, Žehra-Dreveník, ďalej prvýkrát vysoké kopce (Slanec, Veľký Šariš) a bohato osídlila aj jaskyne, napr. Domica (svojimi nálezmi aj rozlohou predstavuje najdôležitejšiu lokalitu kultúry, našli sa tu nástenné kresby tetjo kultúry uhľom), Praslen, Ardovská jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Čertove diera. Bukovohorská kultúra okolo roku 4.700 p. n.l. náhle zanikla a dodnes sa diskutuje o dôvodoch. Po jej náhlom zániku pozorujeme hiát. Na väčšine východného Slovenska osídlenie končí minimálne na 500-1.000 rokov, iba vo Východoslovenskej nížine osídlenie (možno s asi len 100-ročnou prestávkou) pokračovalo, no išlo už o iné kultúry.

Bukovohorská skupina sa delí na štyri stupne:

  1. Stupeň A (stará bukovohorská kultúra)
  2. Stupeň AB (predklasická bukovhorská kultúra)
  3. Stupeň B (klasická bukovohorská kultúra)
  4. Stupeň C (mladá bukovohorská kultúra)

PROTOLENGYELSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 4.700 p. n.l. – 4.600 p. n.l., teda do obdobia mladého neolitu. Vyskytovala sa na západnom Slovensku. Zo severu stredného Slovenska, vrátane Spiša, z tohto obdobia nie sú zatiaľ vôbec žiadne archeologické nálezy. Kultúra priamo súvisí so želiezovskou skupinou, ktorej posledná krátka fáza sa preto aj nazýva prelengyel. Hoci kultúra vznikla z kultúry s lineárnou keramikou, mnohé prvky ju spájajú s juhovýchodnou Európou (maľovaná keramika, medené ozdoby, kultové predmety, opevnené sídliská a pod.). V protolengyeli nálezy naznačujú dočasný návrat mezolitického, teda lovného spôsobu života. Súčasťou tejto kultúry sú lužianska skupina a skupina Bíňa-Bicske. Významné náleziská sú Bíňa (skupina Bíňa-Bicske s nálezom ihlanovitého idolu typu Bicske a novými tvarmi keramiky).

Lužianska skupina. Kultúra spadá do obdobia približne 4.700 p. n.l. – 4.400 p. n.l., teda do obdobia mladého neolitu. Nastáva zásadná zmena v tvarovej a výzdobnej náplni keramiky. Je to skupina protolengyelskej kultúry. Významné náleziska sú Lužianky pri Nitre, Abrahám, Bajč. Z lužianskej skupiny sú známe iba pohrebiská. Z lužianskej lokality Nitra-Mlynárce pochádza najstarší nález kovu na Slovensku (časť medeného šidla). Tento nález už predznamenáva obdobie väčšieho rozšírenia medi (medená doba – eneolit). V oblasti Bratislavy (ako často v praveku) je vývoj skôr zhodný s vývojom v dnešnom východnom Rakúsku a severnom Maďarsku (lužianska skupina tu chýba a nálezy keramiky – hríbovité nádoby, sú príbuzné napr. nálezom v maďarskom Sé a rakúskom Unterwölbingu).

LENGYELSKÁ KULTÚRA

Kultúra je nazvaná podľa náleziska Lengyel v západnom Maďarsku. Spadá do obdobia približne 4.700 p. n.l. – 4.000 p. n.l., teda do obdobia mladého neolitu a medenej doby (eneolitu). Vyskytovala sa v západnom Maďarsku a na juhozápadnom Slovensku, ako aj na priľahlých územiach Moravy, Rakúska, Slovinska a Chorvátska. Zásahy badať až v Čechách, v Bavorsku a v južnom Poľsku. Kultúra skončila až v medenej dobe (eneolite). Zo severu stredného Slovenska, vrátane Spiša, z tohto obdobia nie sú zatiaľ vôbec žiadne archeologické nálezy. Kultúra priamo súvisí so želiezovskou skupinou, ktorej posledná krátka fáza sa preto aj nazýva prelengyel. Hoci kultúra vznikla z kultúry so západnou lineárnou keramikou, mnohé prvky ju spájajú s juhovýchodnou Európou (maľovaná keramika, medené ozdoby, kultové predmety, opevnené sídliská a pod.). Prechod medzi kultúrou so západnou lineárnou keramikou a lengyelskou kultúrou predstavuje kultúra Sopot-Bicske a sopotská kultúra, ktorá sa niekedy považuje aj za súčasť lengyelskej kultúry.

Lengyelská kultúra sa delí na päť fáz:

Lengyel I. Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolitu). V tejto fáze enormne narástol rozsah sídlisk. Väčšie sídliská obsahovali okolo 50 domov. Sídliská sa delili na centrálne (boli veľkosťou porovnateľné s menšími stredovekými mestami, spravidla mali podobu rondelu, teda kruhovej osady opevnenej palisádami so štyrmi bránami a širokými priekopami, napríklad Svodín, Bučany, Borová-Ružindol a Nitriansky Hrádok, ich stavba svedčí o dobre organizovanej spoločnosti vyspelej hospodárskej aj kultúrnej úrovne), strategické (napríklad Devínska Kobyla), veľké dediny s dlhými domami pozdĺž potoka (napríklad Budmerice, Šenkvice) a malé usadlosti s jedným domom. Centrálne sídliská (rondely) neskôr náhle násilným spôsobom zanikli a nasledovalo obdobie, kedy sa osídlenie rozšírilo v podobe menších osád na viacero miest, často dovtedy neosídlených. Fáza lengyel I má keramiku bohato maľovanú čiernou a žltou farbou a zoomorfné aj antropomorfné plastiky (napr. soška sediaceho ženského idolu, tzv. Magna mater z Nitrianskeho Hrádku). Na východnom Slovensku sa na začiatku tohto obdobia zo západu šíri lengyelská kultúra a z juhovýchodu potiská kultúra. Medzi fázami lengyel I a lengyel II sa uvádza ešte fáza Santovka.

Lengyel II. Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolitu). Z tejto fázy sa zachovalo len málo lokalít (napríklad opevnená osada v Žlkovciach s náznakom vežovitej stavby uprostred), jej keramika má biele maľovanie keramiky, ale vyskytuje sa aj červené a hnedé maľovanie. Sem sa zaraďuje aj skupina Pečeňady.

Moravany nad Váhom. V tejto fáze sa posledný raz objavuje antropomorfná plastika a keramika slabšie opracovaná, hrubšia, vždy bielo maľovaná bez ornamentu.

Lengyel III (klasický lengyel). Spadá do obdobia mladej kamennej doby (neolitu). Radí sa sem skupina Brodzany. V tejto skupine sa vytratila maľovaná keramika aj figurálna plastika, zmenil sa sortiment nádob a začali sa používať masívne medené nástroje (sekery, sekeromlaty, dláta). Náleziská tejto skupiny sa sústreďujú na okraji Podunajskej pahorkatiny. Budovali sa trapézovité domy. V širokom okolí Bratislavy možno badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jodanow, okruh Bisamberg-Oberpulendorf-Balaton-Lasijna). Znova sa osídľujú jaskyne (Čertova pec, Bojnice, Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku).

Lengyel IV (epilengyel). Spadá do obdobia medenej doby (eneolitu). Začína v období 4.400 p. n.l. a považuje sa za hranicu medzi mladou kamennou dobou (neolitom) a medenou dobou (eneolitom). Sídliská sa rozšírili po celom západnom Slovensku, stále sa však sústreďujú v Podunajskej pahorkatine, a budovali sa veľké osady s veľkými dvojizbovými domami (napr. lokality Jelšovce, Branč). Posun sídiel do pahorkatinných oblastí súvisel asi so suchým podnebím v nížinách a vo fáze IV aj s prvou prospekciou kovov. V tomto období bolo severné a stredné Slovensko neosídlené. V širokom okolí Bratislavy možno badať vplyvy zo západu a juhu (kultúra jodanow, okruh Bisamberg-Oberpulendorf-Balaton-Lassigna). Znova sa osídľujú jaskyne (Čertova pec, Bojnice, Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou, Liskovská jaskyňa pri Ružomberku). Radí sa sem ludanická skupina.

Patrí sem skupina Bajč-Retz (kultúra s brázdeným vpichom) z obdobia 4.000 p. n.l. – 3.400 p. n.l., teda z obdobia starej medenej doby (starého eneolitu) a strednej medenej doby (stredného eneolitu), ktorá vystriedala vlastnú lengyelskú kultúru. Skupina je charakteristická vplyvmi zo severu (kultúra s lievikovitými pohármi) a z juhu (skupina Balaton-Lasinja) a rozvojom metalurgie.

POTISKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 4.700 p. n.l. – 4.000 p. n.l., teda do obdobia mladého neolitu a medenej doby (eneolitu). Vyskytoval sa v období, kedy na západe bola lengyelská kultúra, začiatok fázy Lengyel I. Na východné Slovensko sa šírila z juhovýchodu. Podľa náleziska sa toto krátke obdobie nazýva skupina Ižkovce. Zásah potiskej kultúry potom ešte približne koncom fázy Lengyel I na západe krátko pokračoval (skupina Čičarovce – náleziská Zemplín-Osada, Veľké Raškovce, Čičarovce A a B-hroby). Skupina Čičarovce časovo zodpovedá záveru fázy Lengyel I na západnom Slovensku. Kultúra je charakteristická valcovitými nádobami, putňami, misami na dutých nôžkach, pohármi a podobne. Typickým znakom je pre ňu výzdoba rytá geometrickými tvarmi. Skupina Čičarovce sa delí na stupne Čičarovce A a B, pričom B sa už považuje za prechod medzi potiskou a nasledujúcou polgárskou kultúrou. Pohrebisko Čičarovce je významné viacerými nálezmi, najmä prvými medenými predmetmi z východného Slovenska a zvláštnym pochovávaním mužských šamanov (možný doklad prechodu k patriarchátu).

POLGÁRSKA KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 4.500 p. n.l. –  3.400 p. n.l., teda čiastočne do obdobia mladej kamennej doby (neolitu) a najmä medenej doby (eneolitu). Vyskytovala sa vo východnom Maďarsku, západnom Rumunsku a v Podkarpatskej Rusi. Na území Slovenska sa vyskytovala na východnom Slovensku (Východoslovenská nížina, Košická kotlina). Začína sa nadviazaním na zásah potiskej kultúry, ktorý sa začal v období tzv. skupiny Ižkovce a pokračoval ako skupina Čičarovce A. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach.

Polgárska kultúra sa skladá z nasledujúcich skupín (vývojových fáz), ktoré sa objavujú na území Slovenska:

Skupina Čičarovce B. Počiatočná vývojová skupina sa začína v mladej kamennej dobe (neolite) a pokračuje v medenej dobe (eneolite). Už v tejto skupine sa prejavil nový štýl keramiky s prevládaním maľovaného ornamentu a inak stvárnených hlinených sošiek žien. Badať vplyvy zo severných území. Ustálilo sa pochovávanie v skrčenej polohe.

Skupina Csöszhalom-Oborín. Spadá do mladej kamennej doby (neolitu). Je typická bielo červenou maľovanou keramikou (náleziská Oborín, Egreš, Hrčeľ).

Prototiszapolgárska skupina. Kultúra sa vyskytovala na Východoslovenskej nížine a v Košickej kotline. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. Kultúra je charakteristická lešteným ornamentom na keramike a plochými plastikami. Najvýznamnejším náleziskom je lokalita Lúčky v okrese Michalovce.

Tiszapolgárska skupina. Kultúra je nazvaná podľa pohrebiska Tiszapogár-Basatanya. Spadá do obdobia približne 4.400 p. n.l., teda na prelom mladej kamennej doby (neolitu) a medenej doby (eneolitu). Vyskytovala sa vo východnom Maďarsku, v Báčke, Banáte a zasahovala do Sedmohradska. Na území Slovenska sa vyskytovala na Východoslovenskej nížine a v Košickej kotline. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. Pohrebiská svedčia o veľkých majetkových rozdieloch. Kultúra je charakteristická prvým výskytom zlatých výrobkov pravdepodobne nielen na východnom Slovensku, vyvrcholenia kvantity výroby medených nástrojov, výskytom ozdôb dokazujúcich intenzívne kontakty s kultúrami z územia Rumunska a Bulharska, dovozom kameňa na nástroje z povodia rieky Bug a v samom závere výskytom žiarových hrobov. Najvýznamnejšími náleziskami osád sú lokality Lúčky v okrese Michalovce, Tibava, Košice-Barca a náleziskami pohrebísk lokality Tibava, Veľké Raškovce a Malé Raškovce. Tiszapolgárska skupina sa rozlišuje na dve vývojové fázy a delí sa na štyri lokálne skupiny: Lúčky, Basatanya, Tiszaug-Kisrétpart a Deszk.

Bodrogkeresztúrska skupina. Kultúra sa vyskytovala na Východoslovenskej nížine a v Košickej kotline. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. Pohrebiská svedčia o veľkých majetkových rozdieloch. Táto skupina je na území Slovenska zastúpená slabo. Keramika má rytú výzdobu a brázdený vpich. Našlo sa veľa sekier s krížovým ostrím. Najvýznamnejšími náleziskami sú lokality Košice-Barca, Streda nad Bodrogom a Malá Studená dolina vo Vysokých Tatrách.

Lažnianska skupina. Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. –  2.800 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu). Kultúra sa vyskytovala na Východoslovenskej nížine, v Košickej kotline a aj v Šarišskej vrchovine. Osady sa budovali v rovinatých terénoch, na terasách vodných tokov alebo nízkych návršiach. Skupina je charakteristická prvými výrobkami z jantáru, ústupom rytej výzdoby keramiky a opätovným nástupom maľovania čiernou farbou, ďalej novými druhmi medených nástrojov (nože či malé dýky), prvým výskytom zdomácneného koňa a pohrebiskami s tradičným pochovávaním ako aj (častejšie už) so žiarovým rítom. Možno za tieto javy v tomto období vďačíme pastierskemu ľudu kultúry s okrovými hrobmi (s jamovými hrobmi), ktorý ojedinele etapovite prenikal na územie východného Slovenska z východných nomádskych oblastí. Najvýznamnejšími náleziskami lažnianskej skupiny sú lokality Malé Zálužice-Lažňany, Ruskov, Košice-Barca, Šebastovce, Prešov-Šarišské Lúky a Veľký Šariš.

BADENSKÁ KULTÚRA (KULTÚRA S KANELOVOU KERAMIKOU, KULTÚRA SO ŽLIABKOVOU KERAMIKOU)

Kultúra spadá do obdobia približne 3.400 p. n.l. – 2.900 p. n.l., teda do obdobia strednej medenej ddoby (stredného eneolitu). V tomto období je opäť po dlhšom čase osídlené takmer celé Slovensko a opäť sa po dlhšom čase (prakticky prvý raz v období praveku) na území celého Slovenska vyskytuje jedna spoločná kultúra. Vznikla pravdepodobne ako zmes domácich a balkánsko-anatólskych prvkov. Charakteristická je pre ňu výzdoba nazývaná kanelúra (plytký žliabok). Dôvodom kultúrneho zjednotenia bolo pravdepodobne väčšie používanie vozov so záprahmi (dokumentujú to hlinené modely), ktoré zvýšilo mobilitu obyvateľstva.

Badenská kultúra sa skladá z nasledujúcich skupín (vývojových fáz), ktoré sa objavujú na území Slovenska:

Bolerázska skupina. Kultúra spadá do obdobia približne 3.400 p. n.l. – 3.200 p. n.l., teda do obdobia strednej medenej doby (stredného eneolitu). V tomto období má keramika často motív tzv. rybej kosti alebo cikcakovitý ornament a poháriky majú pásikovité uchá čiastočne vybiehajúce nad okraj. Používajú sa vo veľkom medené výrobky, ale aj štiepaná aj brúsená industria. Sídliská sú prevažne opevnené výšinné (Bratislava, Devín) alebo nížinné (Nitriansky Hrádok-Vysoký breh, Žlkovce). Domy v tom období boli pravdepodobne zrubovej konštrukcie. Hroby boli s kostrovým aj žiarovým rítom, ale zachovali sa len ojedinelé hroby, nie pohrebiská. Bežne sa už používali kone a vozy so záprahmi. Bolerázska skupina je na východnom Slovensku slabo zastúpená a vyššie oblasti Slovenska ešte zostávali neosídlené.

Klasická badenská kultúra. Kultúra spadá do obdobia približne 3.200 p. n.l. – 2.900 p. n.l., teda do obdobia strednej medenej doby (stredného eneolitu). V tomto období je keramika tmavej farby (žliabkovaná alebo leštená), typické sú džbány a poháriky s vysokým uchom a kanelovanou spodnou časťou, ako aj veľké dvojdielne misy. Opäť sa po dlhšej prestávke osídlili aj vyššie položené oblasti Slovenska. Dokonca sa centrá prednostne stavali ako mocné opevnené ekonomické aj mocenské sídla na vyvýšeninách (Nitriansky Hrádok, Včelince, Veľká Lomnica, Dolný Smokovec-Pod lesom, Stránska pri Rimavskej Sobote, Žehra-Dreveník, Plešany, Veľký Šariš, Šarišské Michaľany). Ďalej sa rozšíril chov dobytka a oviec, spracovávanie vlny. Veľkosť kovových výrobkov sa zmenšila, pravdepodobne preto, lebo sa minuli povrchové nerastné ložiská. Na rozvinutú textilnú výrobu poukazujú hlinené prasleny (záťaž na vreteno) a cievky na navíjanie nití. Pochovávalo sa prakticky akýmkoľvek spôsobom. Dokladmi kultu sú ploché štylizované idoly (Šarovce), závesky z hliny v tvare sekier, drobná zoomorfná plastika. Špecifické sú štyri pohrebiská v údolí rieky Slaná (z toho dve na Slovensku Gemer a Včelince, ostatné v Maďarsku), kde popol mŕtvych ukladali do nádob v tvare ľudského tela (tzv. sovích váz), ktoré sa vymykajú z badenskej kultúry a najbližšie paralely majú v Tróji.

BOŠÁCKA SKUPINA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. – 2.300 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu). Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Vyskytovala sa na strednom Považí. Charakteristická je novými vzormi na keramike (otlačok šnúry, kolkovanie, slamovanie, voštinovanie) a sídlami na strategických polohách (Ivanovce).

KOSTOLACKÁ SKUPINA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. – 2.300 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu). Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Vyskytovala sa na juhu západného a stredného Slovenska. Pochádzala zo Srbska. Z tejto kultúry pochádza najmä kolková výzdoba so vzorom šachovnice a z keramiky typické slavónske misy s dutou nožičkou, misy s pretiahnutým hrdlom, tanierovité misy a amfory s valcovitým hrdlom. Najvýznamnejšie náleziská sú Patince a Iža.

SKUPINA KOSIHY-ČAKA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. – 2.300 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu). Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Pôvod tejto kultúry je v južných častiach Európy.

KULTÚRA ZVONCOVITÝCH POHÁROV

Kultúra spadá do obdobia približne 2.300 p. n.l., teda do obdobia na prelome konca mladej medenej doby (mladého eneolitu) a začiatku starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Svojim habitom aj genetickými väzbami je skôr predstaviteľom mladej medenej doby (mladého eneolitu). Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Zasiahla okrajovo západné Slovensko. Pochádzala zo západnej Európy (presnejšie skupina Leitha z Rakúska, nálezisko Leithaprodersdorf).

SKUPINA NYÍRSÉG-ZATÍN

Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. – 2.300 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu) a čiastočne do starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Vyskytovala sa na východnom Slovensku v oblasti Východoslovenskej nížiny, Košickej kotliny a ojedinele na Spiši a severovýchodnom Slovensku. Pochádzala z južných častí Európy. Kultúra patrí do tzv. epišnúrového komplexu. Hlavný keramický tvar je džbán a misa. Najvýznamnejšie náleziská sú osady v lokalitách Pavlovce nad Uhom, Oborín, Zatín a hrob v Ižkovciach.

SKUPINA VÝCHODOSLOVENSKÝCH MOHÝL

Kultúra spadá do obdobia približne 2.900 p. n.l. – 2.300 p. n.l., teda do obdobia mladej medenej doby (mladého eneolitu) a čiastočne do starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Pomenoval ju slovenský archeológ Vojtech Budinský-Krička. Charakteristický pre túto kultúru je nedostatok medených predmetov. Kultúra patrí do tzv. epišnúrového komplexu. Kultúru tvoril roľnícko-pastiersky ľud (príslušníci východnej vetvy kultúry so šnúrovou keramikou), ktorý na územie severovýchodného Slovenska, najmä na vrchoviny a málo úrodné pôdy, prišiel zo severu (od Dnestra a Sanu). Sídla tejto kultúry sa na území Slovenska nenašli, zato archeológovia objavili početné mohylové pohrebiská v oblasti Ondavskej vrchoviny (Giraltovce, Kožany, Kurima, Brestov, Hankovce) a Šarišskej vrchoviny (Veľký Šariš-Kanaš). Na jednom pohrebisku sa spravidla nachádzalo 10-15 mohýl. Na celom východnom Slovensku sa odhaduje asi 2.000 mohýl z tohto obdobia, ktoré vytvárajú pohrebiská dlhé aj niekoľko kilometrov. Mohyly mali priemer 5-22 metrov a boli vysoké 50-80 centimetrov. Zhotovovali sa z hliny, výnimku tvorí kamenná mohyla v Šapinci. Pochovávanie bolo birituálne, t.j. kostrové aj žiarové (tento zvyk prebrali pravdepodobne od obyvateľov skupiny Nyírség-Zatín). V kostrových hroboch ležali mŕtvi na boku v skrčenej polohe, zriedkavejšie v polohe naznak. V niektorých hroboch sa však nenašli žiadne stopy po pochovávaní, môže teda ísť o symbolické hroby. Vybavenie hrobov a milodary sú veľmi skromné (ide väčšinou o keramiku a kamenné nástroje), čo poukazuje na relatívne sociálne nediferencovanú spoločnosť. Najväčšia koncentrácia mohýl je v okrese Svidník. Obyvatelia tejto kultúry osídlili aj južné oblasti Poľska, západné oblasti Ukrajiny (v okolí mesta Sambor) a taktiež oblasti v Sedmohradsku. Niektorí bádatelia ich považujú za prvých Indoeurópanov. Medzi archeologické nálezy patria hlavne keramické črepy, celé nádoby sú vzácne. Keramika je zdobená predovšetkým odtlačkami šnúry, menej časté sú jamky, vpichy alebo výčnelky. Keramika je iba nahrubo opracovaná, no menšie nádoby majú dôslednejšiu povrchovú úpravu. Okrem keramiky sa našli aj zlomky kamenných nástrojov (mlat, sekerka, nôž) vyrobené z jaspisu, pazúrika, bridlice, kremenca a menej často z obsidiánu.

KULTÚRA CHŁOPICE-VESELÉ

Kultúra spadá do obdobia približne 2.300 p. n.l. – 1.900 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku. Kultúra patrí do tzv. epišnúrového komplexu. Významnými sú pohrebiská Veselé, Ivanka pri Dunaji a Brezová pod Bradlom.

NITRIANSKA KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.200 p. n.l. – 1.900 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyvinula sa z kultúry Chłopice-Veselé. Vyskytovala sa na západnom Slovensku (pôvodne v Ponitrí, neskôr tiež v okolí Trnavy a na Záhorí). Typické sú pre ňu rozsiahle kostrové pohrebiská. Dodnes je známych asi 20 pohrebísk (Abrahám, Branč, Tvrdošovce, Výčapy-Opatovce).  Ďalej je kultúra charakteristická medenými ozdobami v tvare vŕbového listu (typické pre starú fázu kultúry, vzory sú asi z Kaukazu), drôtenými šperkmi, zdobenými ihlicami (cyperské, s terčovitou hlavicou a početné kostené ihlice typické pre mladú fázu kultúry). Na východe sú to aj sibinské náušnice a najstaršie bronzové sekerky v strednej Európe. Tieto výrobky najprv zhotovovali z medi, neskôr používali zliatinu medi a arzénu, až nakoniec zliatinu medi a cínu, teda bronz.

WEISELBURSKÁ KULTÚRA (MOŠONSKÁ KULTÚRA)

Kultúra spadá do obdobia približne 1.900 p.n.l. – 1.850 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa na západnom Slovensku. Pomenovaná je podľa náleziska Moson (po nemecky Wieselburg). Rozšírila sa sem z územia Dolného Rakúska a západného Maďarska. Keramika tejto kultúry je najčastejšie dvojuchá nádoba v podobe presýpacích hodín s plastickou výzdobou. Náleziská sú najmä v Bratislave (Rusovce, Podunajské Biskupice), Branč a na sekundárnych lokalitách (Blatné, Chorvátsky Grob, Senec a Veľký Grob). Časté sú menšie ploché kostrové pohrebiská. Na pohrebisku tejto kultúry v Rusovciach sa našli okrem keramických nálezov i bronzový, zlatý a strieborný šperk, morské mušle a jantár.

ÚNĚTICKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.300 p.n.l. – 1.850 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa v západnej časti Slovenska. Názov je odvodený od náleziska Únětice pri Prahe v Českej republike. Vyvinula sa z kultúry zvoncovitých pohárov. Pre túto kultúru bol typický tvar únětického pohárika a vyspelá bronzová industria (sekerky, ihlice, drôtený šperk, čelenky, hrivny). Z územia únětickej kultúry pochádzajú hromadné nálezy medených a bronzových hrivien, zhotovených z tyčinky okrúhleho tvaru a majúcich kruhových tvar. Tieto hrivny mohli byť akýsi polotovar, ale mohlo ísť aj o ekvivalent peňazí. Sídliská boli opevnené a otvorené s početnými zásobnicovými a odpadovými jamami. V staršej fáze sa vyskytovali ešte žiarové hroby, v mladšej fáze bolo pochovávanie len kostrové, a to vždy v skrčenej polohe. U niektorých lokálnych skupín pozorujeme mohylové násypy. Pamiatky tejto kultúry sa našli najmä v povodí Moravy, v okolí Trnavy, na Považí, ale aj v Ponitrí v neveľkých hroboch, v ktorých mŕtvi boli pochovaní v skrčenej polohe s bronzovými ihlami, s masívnymi náramcami, náušnicami a s jantárovými perlami. Okrem týchto predmetov sa v hroboch z týchto čias našli aj keramické predmety (čiernosivo alebo čiernohnedo tónované, ale vždy bez ornamentov). Na území Slovenska ide najčastejšie o hurbanovský typ únětickej kultúry, pre ktorý je charakteristický vplyv hatvanskej a kisapostáckej kultúry. Existovala ale napríklad aj tzv. nitriansko-únětická skupina.

HATVANSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.900 p.n.l. – 1.850 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa na juhu západného a stredného Slovenska (od dolného Ponitria až po Košickú kotlinu). Rozšírila sa z územia severného Maďarska. Pomenovaná je podľa vyvýšeného tellového sídliska pri Hatvane pri Budapešti. Vznikla z nyírségskej skupiny pod južnými a východnými vplyvmi. Z obdobia tejto kultúry pochádzajú prvé opevnené sídliská (Malé Kosihy, Včelince) a sídliská tejto kultúry boli iba opevnené. Pohrebný rítus bol výlučne žiarový, popol sa voľne rozhadzuje alebo ojedinele dáva do urien. Mladšia fáza hatvanskej kultúry predstavuje tokodskú skupinu, na ktorú mala vplyv kisapostácka skupina.

KISAPOSTÁCKA SKUPINA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.900 p.n.l. – 1.850 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa na západnom Slovensku pri ústí Hronu. Príznačné sú pre ňu urny prikryté šálkou.

MAĎAROVSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.150 p. n.l. – 1.600 p. n.l., teda do konca obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby) a začiatku strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa v južnej časti západného Slovenska. Názov je odvodený podľa náleziska Maďarovce (dnes Santovka) pri Leviciach. Vznikla pod vplyvom únětickej kultúry a pod vplyvmi z juhu. Pre túto kultúru boli typické veľké opevnené osady tellového charakteru stavané na ostrožných návršiach, dunách chránených riečnym meandrom či na temenách kopcov (Ivanovce, Šurany-Nitriansky Hrádok, Veselé, Hoste, Vráble, Bratislava-Devín, Nitra-hrad, Čata, Šarovce, Branč) s náznakmi urbanizácie zástavby a s až trojpriestorovými domami (Šurany-Nitriansky Hrádok), ďalej doklady obchodu s jantárom, rozvoj stavebnej techniky s kamennou architektúrou opevnení, vysoká úroveň kovovýroby a spracovania bronzu (šperky, zbrane, ihlice, prvý kosák), štylizované zvieracie plastiky, bochníkovité a antropomorfné idoly, mykénsky motív špirály a koncentrických krúžkov na kostených bočniciach úzd, keramike a šperkoch, prevažne kostrové pochovávanie v skrčenej polohe a vrcholne pestrá a kvalitná keramika (asi remeselne vyrábaná). Zastúpené sú aj cedidlá, prenosné piecky pyrauny a kultové nádobky). Obyvateľstvo sa zaoberalo obrábaním pôdy, chovom domácej zveriny, ale i poľovníctvom. Pochovávanie bolo spočiatku len kostrové, neskôr birituálne. V záverečnej fáze kultúry badať vplyvy z východného Stredomoria (z mykénskej a minojskej kultúry). Okolo roku 1.600 p. n.l. maďarovská kultúra náhle záhadne zanikla. Zanikla aj väčšina opevnených sídlísk (ostali len neopevnené dediny).

Maďarovská kultúra sa delí na tri územné skupiny: východnú (Pohronie e dolné Poiplie), strednú (nitriansku) a západnú (považskú, ktorá siaha do okolia Trnavy) a na tri vývojové fázy: úněticko-maďarovský horizont, strednú fázu a neskorú fázu (= prechodný horizont, predmohylový horizont, horizont Dolný Peter maďarovskej kultúry). Obdobie neskorej fázy malo veľký podiel na vzniku karpatskej mohylovej kultúry.

SEVEROPANÓNSKA KULTÚRA (VESPRÉMSKA KULTÚRA)

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p. n.l., teda do konca obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby) a začiatku strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku. Prenikla sem z juhu. Je to jedna z vetiev inkrustovanej keramiky. Známa je najmä zo žiarových pohrebísk na severnom brehu Dunaja a pri dolnom toku Ipľa. Sídliská sú málo známe. Pohrebiská sú žiarové, hroby jamové a urnové. Z keramiky vynikajú veľké amfory s vajcovitým a dvojkónickým telom, krčahy s lievikovitým zaobleným hrdlom, misy, závesné nádoby a pokrývky. Výzdoba, zvýraznená bielou inkrustáciou, je pomerne jednoduchá. Kovová industria je chudobná (ihlice, ozdôbky, dýka). Významné náleziská sú Malé Kosihy, Iža, Patince a Chľaba. Všetky nálezy sa radia do ostrihomskej skupiny severopanónskej kultúry. Mladšia fáza tejto kultúry už tvorí domáci podklad karpatskej mohylovej kultúry.

KOŠTIANSKA KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 2.150 p. n.l. – 1.800 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyvinula sa zo skupiny Nyírség-Zatín. Vyskytovala sa vo východnej časti Slovenska, najmä vo Východoslovenskej nížine, Košickej kotline a na Spiši. Typické sú pre ňu rozsiahle kostrové pohrebiská (Perín, Lastovce), kovové ozdoby tvaru vŕbového listu (vzory sú asi z Kaukazu), drôtený šperk, ihlice (cyperské, s terčovitou hlavicou), na východe aj sibinské náušnice a najstaršie bronzové sekerky v strednej Európe. Tieto výrobky najprv zhotovovali z medi, neskôr používali zliatinu medi a arzénu, až nakoniec zliatinu medi a cínu, teda bronz. Keramika bola spočiatku šnúrová. Kultúra patrí do tzv. epišnúrového komplexu. Významné náleziská sú v Košickej kotline, na Spiši (Žehra-Dreveník, Spišské Tomášovce) a vo Východoslovenskej nížine (Dúbravka v okrese Michalovce).

Rozlišujú sa tri fázy kultúry: najstaršia (charakterizovaná je medenou industriou tvaru vŕbového listu, nálezisko Košice), klasická – s prvkami otomanskej kultúry (náleziská Čaňa, Košťany, Valalíky-Všechsvätých) a koštiansko-otomanská (náleziská Čaňa a Nižná Myšľa).

OTOMANSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p.n.l. – 1.450 p. n.l., teda do obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby) a čiastočne strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa vo východnej časti Slovenska na Východoslovenskej nížine, v Košickej kotline a na Spiši. Čiastočne sa rozšírila aj na juhozápadné Slovensko. Pôvod kultúry je v Sedmohradsku. Stavali sa aj nížinné neopevnené osady, ale pre túto kultúru boli typické veľké opevnené osady tellového charakteru stavané na ostrožných návršiach, dunách chránených riečnym meandrom či na temenách kopcov (Košice-Barca, Spišský Štvrtok, Rozhanovce, Prašník, Nižná Myšľa – nález hlineného modelu štvorkolesového voza, Streda nad Bodrogom – birituálne pohrebisko) s náznakmi urbanizácie zástavby (osada v lokalite Košice-Barca je významná riešením zástavby s domami zoskupenými do štyroch radov, ktoré pretínali čiastočne vydláždené ulice, pripomína neskoršie mestá a nemá obdobu v súvekej strednej Európe) a s až trojpriestorovými domami, ďalej doklady obchodu s jantárom, rozvoj stavebnej techniky s kamennou architektúrou opevnení, vysoká úroveň kovovýroby a spracovania bronzu (šperky, zbrane, ihlice, prvý kosák), štylizované zvieracie plastiky, bochníkovité a antropomorfné idoly, mykénsky motív špirály (doklad rozvinutého obchodu s oblasťou mykénskych šachtových hrobov) a koncentrických krúžkov na kostených bočniciach úzd, keramike a šperkoch, prevažne kostrové pochovávanie v skrčenej polohe a vrcholne pestrá a kvalitná keramika (asi remeselne vyrábaná). Zastúpené sú aj cedidlá, prenosné piecky pyrauny a kultové nádobky). Obyvateľstvo sa zaoberalo obrábaním pôdy, chovom domácej zveriny, ale i poľovníctvom. Pochovávalo sa v prvej fáze žehom, v druhej fáze kostrovo v skrčenej podobe, v tretej fáze birituálne. V záverečnej fáze kultúry badať vplyvy z východného Stredomoria (z mykénskej a minojskej kultúry). V tom období došlo pravdepodobne k zániku vzťahov s egejskou oblasťou a ustupuje schematizácia výzdoby (mykénsky ornament nahrádza žliabkovanie a jednoduché vydutiny). V lokalite Gánovce sa koncom otomanskej kultúry v kultovej studni našla železná časť dýky alebo kosáka (zrejme sa sem dostala s obchodom z Chetitskej ríše). Kultúra sa podobala maďarovskej kultúre. Okolo roku 1.600 p. n.l. otomanská kultúra náhle záhadne zanikla. Zanikla aj väčšina opevnených sídlisk (ostali len neopevnené dediny).

VATYANSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p. n.l., teda do konca obdobia starej bronzovej doby (staršej bronzovej doby). Vyskytovala sa na západnom Slovensku.

STREDODUNAJSKÁ MOHYLOVÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p. n.l. – 1.200 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa na západnom Slovensku, západne od Váhu a na Záhorí. Opevnené sídla (hradiská) sa nebudovali. Keramika mala dvojkónický tvar s vyťahovaným ústím a výzdobou podkovovitými ryhami. Používanie kameňa na výrobu nástrojov definitívne ustúpilo, používal sa takmer výlučne bronz, vznikali typické bodné zbrane (mečíky, meče) a rozšírili sa hroty šípov, hroty kopijí, dýk a podobne. Pohrebiská boli prevažne birituálne (náleziská Smolenice, Buková, Bratislava-Devín, Dunajská Lužná). Úprava hrobu bola rôzna (s mohylou, bez mohyly, s kamenným plášťom atď.). Na sídliská boli vyberané prírodou chránené miesta na vyvýšeninách, iba niekedy boli opevnené. Keramický depot sa zachoval v Zohore. Bola v intenzívnom kontakte s karpatskou mohylovou kultúrou (a obe spolu boli v kontakte s civilizáciami Východného Stredomoria). Rozlišujú sa tri vývojové fázy: stupeň Unín, stupeň Smolenice a stupeň Blučina-Kopčany, ktorý  tvorí archeologickú hranicu medzi stredodunajskou mohylovou kultúrou a velatickou kultúrou. Kultúra patrila medzi podložie neskoršej velatickej kultúry.

KARPATSKÁ MOHYLOVÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p. n.l. – 1.200 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa na západnom Slovensku, východne od Váhu (náleziská Nové Zámky, Salka). Vznikla z maďarovskej kultúry (pod vplyvmi z východu a juhovýchodu) a naopak tvorila podklad pre predčakanskú a čakanskú kultúru. Bola v intenzívnom kontakte so stredodunajskou mohylovou kultúrou (a obe spolu boli v kontakte s civilizáciami Východného Stredomoria). Bola ovplyvnená pilinskou kultúrou a kultúrou Suciu de Sus (napr. bronzové výrobky sú ako pri stredodunajskej mohylovej kultúre, ale má aj tvary pilinskej kultúry). Predchádza jej tzv. predmohylový horizont, ktorý na Slovensku zastupuje birituálne pochovávanie a nálezy keramiky v jamách zmiešaného kultúrneho obsahu. Významné je pohrebisko Nové Zámky. Vrchol dosiahla v tzv. salčianskom stupni nálezisko Salka). Ku koncu sa začali používať britvy.

PILINSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.500 p. n.l. – 1.200 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby a mladej bronzovej doby (mladšej bronzovej doby). Vyskytovala sa na juhu stredného a na východnom Slovensku, v mladej bronzovej dobe (mladšej bronzovej dobe) prenikla aj na západné Slovensko. Pomenovaná je podľa náleziska Piliny v Maďarsku. Kultúra sa vyskytovala v štyroch geograficky takmer oddelených oblastiach (spoločné mali to, že sa nachádzali v pahorkatinatom reliéfe). Jadro kultúry bolo v Slovenskom rudohorí (Lučenská kotlina a Rimavská kotlina), kde sa ťažila meď aj zlato, z ktorých sa vyrábali rôzne kovové výrobky tak typické pre túto kultúru. Druhou oblasťou bola Košická kotlina spolu s okolím Prešova, treťou Spiš a štvrtou severozápadná časť Východoslovenskej nížiny. Sídla boli otvorené osady na terasách riek. V neskoršom období sa stavali hradiská a osídľovali sa aj jaskyne. Pochovávanie bolo len žiarové (náleziská Košice-Barca, Tornaľa, Radzovce). Hroby boli urnové, jamové, skrinkové aj mohylové. Keramika bola pestrá, časté boli aj kovové depoty (Žehra-Dreveník), dokumentujúce vyspelé bronziarstvo tejto kultúry a obsahujúce šalgotariánske kruhy, diadémy, veľké terčovité ihlice typu Gemer, sekerky, kosáky, dýky a dvojramenné mlaty. Priemerný vek ľudí pochovaných v hroboch tejto kultúry bol v dôsledku vysokej dojčenskej a detskej úmrtnosti 22-25 rokov. Patrila do okruhu juhovýchodných popolnicových polí. Kultúra sčasti čerpala z otomanskej kultúry. Ku koncu kultúry v mladej bronzovej dobe (mladšej bronzovej dobe) možno pozorovať stavbu opevnených sídlisk (odvtedy typických pre kultúry popolnicových polí), odvtedy označovaných ako hradiská.

KULTÚRA SUCIU DE SUS

Kultúra spadá do obdobia približne 1.600 p. n.l. – 1.200 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby. Vyskytovala sa na strednom a východnom Slovensku (Východoslovenská nížina), v mladej bronzovej dobe (mladšej bronzovej dobe) prenikla aj na západné Slovensko. Pôvodne pochádzala zo Sedmohradska, pomenovaná je podľa náleziska Suciu de Sus. V tejto kultúre sa stavali osady tellového charakteru na brehoch riek a na vyvýšeninách s nadzemnými príbytkami. Pochovávalo sa v mohylách a v žiarových popolnicových a jamových hroboch. Typické sú pre ňu žiaroviská v tesnej blízkosti žiarových hrobov a keramika s kurvolineárnymi výzdobnými motívmi vyplnenými bielou inkrustáciou. Náleziská sú najmä žiarové pohrebiská (Bracovce, Budkovce, Zemplínske Kopčany, Veľké Raškovce, Viničky). Vo Veľkých Raškovciach sa v hrobe z obdobia 1.500 p. n.l. našla amfora, na ktorej je zobrazený epický príbeh, ktorý sa prekvapivo zhoduje s Homérovým opisom pohrebu Patrokla. Je to najstarší príklad napodobenia starogréckeho prvku v kultúrach súvekej strednej Európy. Patrila do okruhu juhovýchodných popolnicových polí. Kultúra sčasti čerpala z otomanskej kultúry. Ku koncu kultúry v mladej bronzovej dobe (mladšej bronzovej dobe) možno pozorovať stavbu opevnených sídlisk (odvtedy typických pre kultúry popolnicových polí), odvtedy označovaných ako hradiská.

LUŽICKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.300 p. n.l. – 300 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby až starej laténskej doby. Vyskytovala sa na severe stredného a na západnom Slovensku (od stredného Považia na sever). Lužická kultúra je jednou z kultúr popolnicových polí. Vznikla z mohylových kultúr na území dnešnej južnej Lužice, južného Sliezska, Saska, Moravy a časti Slovenska (stredodunajskej a karpatskej mohylovej kultúry). V mladej bronzovej dobe (mladšej bronzovej dobe) a neskorej bronzovej dobe prenikla lužická kultúra na sever východného Slovenska (doložená je na žiarových pohrebiskách Švábovce a Hraničná pri Hornáde). Pochovávanie bolo žiarové. Charakteristická je, okrem špecifického prejavu v materiálnej kultúre, budovaním hradísk ako centier remesla, obchodu a kultu, často zosilnených kamennými prvkami (Tupá Skala, Prašník, Vítkovce, Kostoľany pod Tribečom). Najstarším náleziskom kultúry je Martin. Roľnícky ľud (označuje sa ako ľud popolnicových polí alebo lužický ľud) sa zaoberal poľnohospodárstvom, chovom dobytka a poznal zopár remesiel. Stavali sa veľké opevnenia (Ostrá skala a Tupá skala) a z toho je možné usudzovať, že sa lužické rody zliali vo väčšie celky (kmene), a že pri stavbách mohutných opevnení využívali nútenú otrockú prácu (patriarchálne otroctvo). Náčelníci si ponechávali otrokov zajatcov, ktorých získavali vo vojnách. Lužickí roľníci obrábali pôdu spoločne v rámci rodovej občiny (pôda patrila celému rodu). Počas mladej bronzovej doby (mladšia bronzová doba) je viditeľný expanzívny tlak velatickej a čakanskej kultúry a mohylové pochovávanie najmä na strednom Považí (horizont Mikušovce). Neskôr sa pochovávalo na plochých urnových hroboch (Partizánske, Diviaky, Ilava, Trenčianske Teplice), ktoré sa neskôr zmenili na ploché jamkové. V mladej bronzovej dobe z početných bronzových výrobkov príslušníci tejto kultúry exportovali trojrebrové meče liptovského typu. So začiatkom neskorej bronzovej doby možno na Slovensku hovoriť o sliezskej fáze lužickej kultúry. Počas nej lužická kultúra preniká pozdĺž horských hrebeňov do priestoru podolskej kultúry.

V starej železnej dobe (halštatskej dobe) a včasnej a starej laténskej dobe mala lužická kultúra dve podoby:

Plátěnická kultúra. Kultúra spadá do obdobia približne 750 p. n.l. – 550 p. n.l., teda do obdobia neskorej bronzovej doby až starej železnej doby (halštatská doba). Vyskytovala sa v západnej časti Slovenska a na strednej a severnej Morave.

Oravská skupina. Kultúra spadá do obdobia približne 750 p. n.l. – 300 p. n.l., teda do obdobia starej železnej doby (halštatská doba). Vyskytovala sa na severe stredného Slovenska (severné povodia Váhu, Oravy a Turca). Z obdobia pred 550 p. n.l. je známych iba málo pamiatok. Po roku 550 p. n.l. bolo územie oravskej skupiny husto osídlené, čo dokladá hustá sieť hradísk aj jednoduchých osád, ako aj pohrebiská s veľkým počtom hrobov. Najvýznamnejšie hradiská oravskej skupiny boli Tupá Skala (nad Vyšným Kubínom) a Istebné-Hrádok. Hradiská sa už stavali aj za pomoci kameňa, obyvatelia žili z remesla a chovu oviec a vykazujú náznaky vnútornej urbanizácie. Oravská skupina sa vyznačuje špecifickou keramikou (výzdobu tvoria ryhy, prevládajú amforovité a baňaté nádoby, esovite prehnuté šálky), špecifickými bronzami (diadémy a nákrčníky zhotovené z masívnej tordovanej alebo hladkej tyčinky a zakončené ružicami, honosné ihlice atď.) a zmenami v pohrebnom ríte (viac žiarových bezurnových hrobov so zvyškami kremácie uloženými v jamke alebo prikrytými pieskovcovou doskou). Lokality žiarových pohrebísk sú napr. Dolný Kubín, Vyšný Kubín, Oravský Podzámok. Oravská skupina bola v úzkom kontakte so susedným územím dnešného Poľska, čo dokazuje podoba hradísk. Na začiatku laténskej doby lužické tradície (predovšetkým oravská skupina lužickej kultúry) na Slovensku prežívali (napr. prívesky na spone z Blatnice, pôsobiace archaickým dojmom) bez výraznejšieho kontaktu na vývoj v južných oblastiach.

VELATICKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.250 p. n.l. – 1.000 p.n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby a mladej bronzovej doby (mladšia bronzová doba). Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku, západne od Váhu. Počas tejto kultúry sa budovali hradiská (Kostolec-Ducové, Pohanská nad Plaveckým Podhradím, Devín). Významnými popolnicovými pohrebiskami sú Chotín. Devínska Nová Ves, Zohor a významná je mohyla v Očkove (rozsiahla kniežacia mohyla je vonkajším znakom nápadnej spoločenskej diferenciácie v tom čase). Kultúra sa podobala čakanskej kultúre. Takisto ovládala hraničné územie lužickej kultúry a prenikala na jej územie. Je charakterizovaná okrem iného len ojedinele sa objavujúcimi mohylami (zato s bohatými milodarmi) a kolovými najviac dvojpriestorovými stavbami. Okolo roku 1.100 p. n.l. sa územie kultúry vyľudňuje a ochudobňuje, z čoho sa usudzuje, že sa príslušníci tejto kultúry zúčastnili druhej vlny veľkého sťahovania národov bronzovej doby. Nasledujúce obdobie velatickej kultúry je základom podolskej kultúry. Je jednou z kultúr popolnicových polí (okruh stredodunajských popolnicových polí). Vyvinula sa zo stredodunajskej mohylovej kultúry.

ČAKANSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.250 p. n.l. – 1.000 p. n.l., teda do obdobia strednej bronzovej doby a mladej bronzovej doby (mladšia bronzová doba). Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku, východne od Váhu. Je reprezentovaná veľkými náčelníckymi mohylami, dobre vypálenou keramikou, vyššou diferenciáciou spoločnosti a ovládaním okrajových území susedných kultúr (lužickej, velatickej a pilinskej). Vo vzťahu k pilinskej kultúre sa dokonca predpokladá akýsi „ochranný“ pomer, za ktorý pilinská kultúra platila svojimi bronzovými výrobkami. Od tejto kultúry pochádzajú najstaršie stredoeurópske bronzové panciere. Náleziská mohylníkov sú napr. Čaka, Kolta, Veľké Ripňany, Dedinka (v jednom vedľajšom hrobe mohyly našiel hrob ženy – kňažky slnečného kultu, ktorý súdiac podľa výbavy patrí medzi najvýznamnejšie nálezy žien z obdobia 1.300 p. n.l. na svete). Okolo roku 1.200 p. n.l. je viditeľné vyľudňovanie a ochudobňovanie oblastí tejto kultúry, z čoho sa usudzuje, že sa zúčastnila prvej vlny vyššie spomínaného veľkého sťahovania národov bronzovej doby. Počas tejto kultúry sa budovali hradiská. Je jednou z kultúr popolnicových polí (okruh stredodunajských popolnicových polí). Vyvinula sa z karpatskej mohylovej kultúry.

PODOLSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.000 p. n.l. – 750 p. n.l., teda do obdobia neskorej bronzovej doby. Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku. Vystriedala velatickú (z nej sa vyvinula) a čakanskú kultúru. Rítus bol výhradne žiarový, najmä popolnicový. Mohyly sú veľmi zriedkavé. Sídliská a hradiská sú slabo preskúmané. Na Slovensku sa vyskytovala najmä tzv. chotínska skupina, ojedinele považovaná za samostatnú chotínsku kultúru. Pomenovaná je podľa veľmi významného pohrebiska Chotín pri Komárne (326 hrobov, z toho staršie patria do velatickej kultúry). Počas tejto kultúry sa budovali hradiská. Z tohto obdobia sa na území Slovenska nenašli nákladné mohyly. Už na začiatku kultúry je viditeľné dožívanie a upadanie starších keramických vzorov, bronzov je málo (predpokladá sa vyčerpanie baní v Alpách). Na územie podolskej kultúry začal pozdĺž Malých Karpát prenikať ľud lužickej kultúry. Dochádza ku kultúrnemu a hospodárskemu úpadku. Budujú sa refúgiá (Marianka) a ubúda počet hradísk (zánik Pohanskej pri Plaveckom Podhradí, k roku 800 p. n.l. sa datuje iba niekoľko odkrytých nálezísk – sídliská Devín, Ivanka pri Dunaji a pohrebisko Chotín). Záverom bronzovej doby sú už z celého Slovenska (okrem severného) prvé častejšie nálezy železných, teda nie bronzových, predmetov. Ku koncu kultúry (približne 800 p. n.l.) sa predpokladajú vpády kočovníkov z východu (pravdepodobne Kimerov). Je jednou z kultúr popolnicových polí (okruh stredodunajských popolnicových polí).

KYJATICKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.100 p. n.l. – 700 p. n.l., teda do obdobia mladej bronzovej doby (mladšia bronzová doba) a neskorej bronzovej doby. Vyskytovala sa na juhu stredného Slovenska, na  Gemeri a v priľahlom Maďarsku (osídlená bola Ipeľská, Lučenská a Rimavská kotlina, Krupinská planina, Cerová vrchovina, Slovenský kras a južné svahy západnej časti Slovenského rudohoria). Vznikla na základoch pilinskej kultúry s prvkami a impulzami zo susedných kultúr. Je jednou z kultúr popolnicových polí (okruh juhovýchodných popolnicových polí). Pomenovaná je podľa náleziska Kyjatice a prvýkrát názov kyjatická kultúra použil J. Paulík v roku 1962. Budovali sa neopevnené nížinné sídliská (Radzovce, Kyjatice) a opevnené výšinné sídla (hradiská Lysec, Maginhrad, Pohanský vrch pri Horných Plachtinciach, Včelince) a v neskorej bronzovej dobe sa využívali sa aj jaskyne (Majda-Hraškova, Majkova jaskyňa, Sokolia jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Silická ľadnica, Chvalovská jaskyňa, k posledne objaveným jaskynným lokalitám patrí jaskyňa Praslen v Rybníku), ale tie možno skôr na kultové ako na obytné účely. Našli sa tu masky z ľudských a zvieracích lebiek (Majda-Hraškova, Kostrová jaskyňa, Chvalovská jaskyňa), zrejme súvisiace s mágiou a kultom. Neopevnené nížinné sídliská sú situované predovšetkým v údoliach riek a v kotlinách, na miernych vyvýšeninách alebo svahoch, v blízkosti vodných tokov a často na tých istých polohách, kde boli aj sídliská pilinskej kultúry. Sídliská svojím charakterom svedčia o usadlom spôsobe života, chove zvierat a vyspelom poľnohospodárstve. Materiál z otvorených sídlisk je známy väčšinou z povrchových zberov a prieskumov. Systematický výskum sa viedol na sídliskách v Radzovciach, čiastočne v Kyjaticiach, Stránskej a Čelovciach.

Obyvateľstvo stavalo opevnené sídliská z troch dôvodov: na obranu pred nepriateľským útokom, na kontrolu obchodných ciest a z nevyhnutnosti hospodárskych či politických centier. Výšinné hradíská s mohutnou fortifikáciou sa budovali najmä v neskorej bronzovej dobe. Medzi jednotlivými výšinnými hradiskami bol rozdiel vo veľkosti. Malé hradiská (približne do 0,5ha) sa stavali ako opevnené útočiská (refúgiá). Ich opevnenie pozostávalo z valu, niekedy len na jednej strane a z priekop, ale využívali sa najmä prírodné danosti terénu.

Sú to napríklad Breznička-Hrádok, Hradište-Hrádok, Kotmanová-Pohanský hrad, Šivetice-Múrik, Točnica, Uderiná-Hradište. Hradiská s väčšou rozlohou, s mohutnejšou fortifikáciou a stopami výrazného osídlenia boli zväčša osídlené aj v nasledujúcich obdobiach (vekerzugská kultúra, laténska kultúra, Slovania). Ako opevnenie slúžil systém priekop, zemné valy a vhodná konfigurácia terénu. Ľud kyjatickej kultúry si hradiská budoval na vysokých kopcoch a horských planinách. Napríklad Bôrka-Vrania skala, Horné Plachtince-Pohanský vrch, Luboreč-Lysec, Málinec-Zámok. Dlhodobejší výskum sa viedol na výšinnom sídlisku Hradová v Tisovci. Na opevnených výšinných sídlach (hradiská) sa spracúval bronz, nížinné sídla boli poľnohospodárske. Nositelia kyjatickej kultúry pochovávali na plochých žiarových pohrebiskách. Pochovávanie kontinuálne nadväzuje na pohrebiská ľudu pilinskej kultúry. Najrozsiahlejším skúmaným pohrebiskom je pohrebisko pilinskej a kyjatickej kultúry v Radzovciach (spolu 1.334 hrobov, z toho 255 patrí kyjatickej kultúre a 30 hrobov patrí prechodnému pilinsko-kyjatickému horizontu). Vo všeobecnosti sa považujú pre staršiu fázu za charakteristické skrinkové hroby, ktoré tvorili kompaktnú skrinku. Vo vyvinutej fáze nahradilo skrinku obloženie hrobu kameňmi, ktoré vyznačovali pôvodný pôdorys hrobovej jamy a v časti hrobov bol iba plochý kameň, ktorý slúžil ako podložka pre popolnicu. V záverečnej fáze sa už obkladanie kameňmi nevyskytuje. V pohrebnom ríte ľudu kyjatickej kultúry sa vyskytujú aj kenotafy. Z územia kyjatickej kultúry sa doteraz eviduje dokopy vyše 40 pohrebísk. K významným patria pohrebiská v Kyjaticiach, Podrečanoch, Radzovciach a nedávno skúmanej Cinobani. Záverom bronzovej doby sú už z celého Slovenska (okrem severného) prvé častejšie nálezy železných, teda nie bronzových, predmetov. Vyvinula sa zmiešaním vplyvov pilinskej, lužickej a gávskej kultúry. Po jej zániku zostalo jej územie asi 200 rokov vyľudnené, iba severnejšie oblasti obsadila lužická kultúra. Z územia kyjatickej kultúry pochádzajú aj náznaky pokusov taviť železo a predpokladá sa, že niekde v kultúrnej oblasti východného a južného stredného Slovenska už existovalo samostatné železiarske stredisko. Nálezy na západnom Slovensku sa naopak prisudzujú železiarskemu centru, ktoré v závere bronzovej doby vzniklo vo východoalpskej oblasti. Kyjatická kultúra zanikla v období 700 p. n.l. teda na konci neskorej bronzovej doby, jej územie potom asi dvesto rokov zostalo vyľudnené, iba severnejšie oblasti zaujala lužická kultúra. Zánik pravdepodobne spôsobil príchod a usadenie sa trácko-kimerských skupín v severnej časti Veľkej maďarskej nížiny. Prišli od severného pobrežia Čierneho mora pozdĺž toku Dunaja a Tisy. Domáce obyvateľstvo si ukladalo v tomto období množstvo depotov bronzových predmetov. Horská oblasť nebola týmito etnickými skupinami dotknutá, takže tam mohol ešte určitý čas ľud kyjatickej kultúry prežívať. Kyjatickou kultúrou končí 2.700 rokov trvajúci hiát v osídlení regiónu Slovenského krasu.

GÁVSKA KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 1.200 p. n.l. – 750 p. n.l., teda do obdobia mladej bronzovej doby (mladšia bronzová doba) a neskorej bronzovej doby. Vyskytovala sa na východnom Slovensku (Východoslovenská nížina, Košická kotlina a niektoré časti Šariša). Nahradila otomanskú a pilinskú kultúru a kultúru Suciu de Sus, z ktorých vznikla. Pomenovaná je podľa pohrebiska Gáv na území Maďarska. Charakteristické je budovanie hradísk (Lysá Stráž, Nižný Tvarožec-Pivničky, Šarišské Sokolovce, Obišovce, Koňuš-Starý Koňuš, Hradová hura), svojrázna keramika a rozsiahla metalurgia bronzu (šperky, zbrane, panciere, prilby, súpravy na pitie, nádoby). Vzácnym príkladom pokročilých bronziarských techník je nález zadnej časti plechového panciera z Čiernej nad Tisou. Z Obišoviec pochádza unikátny nález dvoch bronzových kolies so štyrmi špicami, pochádzajúcich z ľahkého dvojkolesového bojového voza (bigy), ťahaného koňmi. Záverom bronzovej doby sú už z celého Slovenska (okrem severného) prvé častejšie nálezy železných, teda nie bronzových, predmetov. V záverečnej fáze gávskej kultúry ide o tzv. somotorský typ (hradisko a pohrebisko Somotor a pohrebisko Vojatín). Gávska kultúra je jednou z kultúr popolnicových polí (okruh juhovýchodných popolnicových polí).

PÚCHOVSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 300 p. n.l. – 180 n.l., teda do obdobia mladej železnej doby (laténska doba) a rímskej doby. Vznikla zmiešaním starých prvkov lužickej kultúry a nových prvkov keltskej kultúry (predpúchovský horizont), neskôr pribudli aj dácke prvky a prvky przeworskej kultúry a germánske prvky. Vyskytovala sa na severe stredného a západného Slovenska, po prelome letopočtu už iba prevažne na severe stredného Slovenska. Pomenoval ju Eduard Beninger v roku 1937 podľa náleziska Púchov, ktoré v rokoch 1888-1894 skúmal Emil Friedrich Johann von Hoenning O´Carroll. Podľa písomných prameňov sa zvykne stotožňovať s Kotínmi, ktorých spomínajú antické texty, ale aj/alebo ojedinele s kmeňom Osov, s germánskymi Sidónmi a s málo preskúmanými Burmi, no aj so Slovanmi. Podľa doterajších nálezov kultúra zanikla v súvislosti s markomanskými vojnami v období okolo 180 n.l., čo by potvrdzovali aj písomné správy referujúce o presídlení Kotínov v tomto období do Panónie.

Púchovská kultúra sa delí na niekoľko fáz:

Predpúchovský horizont. Je to prvá fáza púchovskej kultúry spadajúca do obdobia približne 100 p. n.l. V tejto fáze má keramický inventár skoro len halštatský charakter, objavili sa ale aj laténske kovové výrobky. Nadväzovali sa prvé kontakty s Keltmi, budovali sa hradiská a veľké hraničné opevnenia (Podtureň). Doložená je ťažba rúd a keltské mince.

Klasický laténsky stupeň. Sformoval sa približne v období 150 p. n.l. na severnom Slovensku. V tom období sa nápadne zvýšila hustota osídlenia, vznikli nové osady a hradiská a materiálna kultúra prebrala mnohé znaky keltskej kultúry (najmä razbu vlastných mincí) – tieto práve definujú klasickú púchovskú kultúru. V tom období pravdepodobne došlo k presunu časti obyvateľstva z Panónie alebo juhozápadného Slovenska na severné Slovensko. Rozlišujú sa tri geografické zóny: prvá je na Považí, Ponitrí a Pohroní (na styku s keltsko-dáckym územím), druhá je na strednom Považí a na severovýchodnej Morave a tretia na Orave, v južnom Malopoľsku, na Liptove a na Spiši. V tomto období vznikali veľké centrá jednotlivých regiónov, v ktorých možno pozorovať intenzívnu výrobu a spracovanie kovov, vyskytovali sa importy z Itálie, Norika a Panónie. Razili sa vlastné mince, v období koniec 100 p. n.l. to boli strieborné mince tzv. veľkobystereckého typu. U väčších sídlisk možno rozlíšiť veľké centrálne hradiská so zložitými opevneniami a malé hrádky s jednoduchým drevohlinitým opevnením. Hroby z tohto obdobia sú takmer neznáme, známe sú však obetiská (Liptovská Mara, Prosné). Na obetisku v Prosnom sa spaľovali ako obetiny predmety zo železa, bronzu i zlata, ďalej keramika a určité časti tiel zvierat, ale aj ľudí. Objekt sa nachádzal v odľahlom horskom údolí mimo súvekých sídlisk. Väčšia bola svätyňa na centrálnom hradisku v Liptovskej Mare, kde sa na veľkých žiaroviskách spaľovali obetné dary vo forme šperkov, mincí, poľnohospodárskych plodín a zvierat, kým v hlbokej jame v strede objektu ležali nespálené pozostatky ľudských obetí. Tieto obetiská dokladajú príslušnosť k chtonickým (podsvetným) kultom, súvisiacim hlavne so zabezpečovaním plodnosti a úrody.

Prechodný katastrofický horizont. V období okolo prelomu letopočtu dochádza k veľkým zmenám. Veľké centrálne hradiská (Liptovská Mara-Havránok) končia v horizonte spálených a zničených osád (zrejme vojna v súvislosti s germánskou expanziou) a trochu neskôr v materiálnej kultúre silnie przeworský a dácky vplyv.

Rímska fáza. Spadá do obdobia približne 0 – 180 n.l., teda do obdobia starej rímskej doby. Čiastočne viditeľné je opätovné oživenie sídlisk a ich produkcie. Počet sídlisk sa zmenšil, zato boli väčšie. Rozsah kultúry sa zmenšil o okrajové oblasti. Badateľné sú vplyvy Dákov (okolo prelomu letopočtu), trocha neskôr vplyvy przeworskej kultúry zo severu a kvádske vplyvy z juhu. Pozoruhodná je zmiešaná przeworsko-púchovská enkláva v oblasti Krakova zameraná na výrobu soli.

HALŠTATSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 700 p. n.l. – 400 p. n.l., teda do obdobia starej železnej doby (halštatská doba). Pomenovaná je podľa nálezu rozsiahleho pohrebiska v rakúskom Hallstatte. Halštatská kultúra je pokračovaním stredodunajskej mohylovej kultúry. Rozlišuje sa na západohalštatský okruh a východohalštatský okruh (člení sa ďalej na juhovýchodohalštatský okruh a severovýchodohalštatský okruh, do ktorého patrí kalenderberská kultúra).

Súčasťou halštatskej kultúry na Slovensku je:

Kalenderberská kultúra. Kultúra spadá do obdobia približne 730 p. n.l. – 550 p. n.l., teda do obdobia neskorej bronzovej doby a starej železnej doby (halštatskej doby). Vyskytovala sa iba na juhozápadnom Slovensku. Pomenovaná je podľa náleziska Kalenderberg v Rakúsku. Typické čisto pre túto kultúru sú znaky ako mesiačikovité idoly (Bernolákovo), keramika s plastickou (tzv. kalenderberskou) výzdobou, keramika s plastickými antropomorfnými a zoomorfnými aplikáciami a najmä keramika s maľovanou a rytou figurálnou výzdobou. Ďalej je pre ňu príznačné nízke percentuálne zastúpenie kovových predmetov v hrobovej výbave, vrátane mohylových hrobov určených elite, ako aj zvláštne postavenie niektorých pochovaných žien v spoločenskej hierarchii. Zo všeobecných halštatských znakov treba spomenúť prevládanie žiarového pochovávania, pochovávanie aj pod mohylami zrejme určenými pre elitu – náčelníkov/kniežatá (Dunajská Lužná-Nové Košariská), vznik veľkých hradísk ako sídiel náčelníkov/kniežat (Molpír). Pre kultúru je charakteristický intenzívny diaľkový obchod (južné importy, keramické napodobeniny etruských a gréckych bronzových výrobkov). Počas tejto kultúry došlo k hospodárskemu rozmachu a znova sa zvýšila hustota obyvateľstva. Spoločenské rozvrstvenie pokračovalo. Vyčleňovali sa náčelníci/kniežatá, ktorí akumulovali bohatstvo a moc. To sa prejavilo na sídlach a pohrebiskách. Obyčajný ľud býval v nížinných remeselnícko-poľnohospodárskych sídliskách v pravouhlých zemniciach a polozemniciach (Bratislava-Staré Mesto, Bratislava-Vajnory, Ivanka pri Dunaji, Chorvátsky Grob) a pochovávaní boli v plochých žiarových pohrebiskách (Janíky), hoci sa miestami našli aj malé mohylky (Chorvátsky Grob, Bernolákovo). Kniežatá, kováči a obchodníci bývali vo výšinných osadách (Molpír, Bratislava-hradný vrch, Bratislava-Devín) a pochovávaní boli pod mohylami (Dunajská Lužná-Nové Košariská, Janíky,Réca). Hradisko Molpír bolo z týchto kniežacích sídiel zďaleka najdôležitejšie (12 ha, tri nádvoria), evidentne ovládalo široké okolie. Bratislava a jej zázemie tvorila vtedy samostatnú hospodársko-spoločenskú jednotku, tzv. sídliskovú komoru halštatskej doby. Do mohýl pochovávali zosnulého spolu s príbuznými či podriadenými (nie je známe či na tento účel zomierali dobrovoľne, alebo ich násilne zabili). Do hrobov vkladali „účelovú“ keramiku (keramika zobrazujúca pohrebné hry, tkanie a pod., nádoby s „prilepenými“ plastickými ľudskými končatinami, býčími hlavami, keramickými reťazami a podobne, nádoby v tvare vodných vtákov), do ženských aj mesiačikovité idoly. Okrem toho sú pre túto kultúru príznačné malé mužské – jazdecké bronzové figúrky (Podhradie, Nitra, Veľké Lovce, Želiezovce, Liptovský Ján), možno používané ako amulety.

Skupina Hurbanovo-Középrépáspuszta. Kultúra spadá do obdobia približne 700 p. n.l. – 400 p. n.l., teda do obdobia starej železnej doby (halštatská doba). Vyskytovala sa na juhozápadnom Slovensku, medzi Váhom a Hronom. Pohrebiská sa našli v Hurbanove, Malej nad Hronom a Bajčom. V keramike a kovovom inventári mala predskýtske prvky a pochovávanie bolo v malých mohylách a plochých pohrebiskách odlišných od kalendeberskej kultúry. Vznikla z neskorých stredodunajských popolnicových polí (chotínska skupina). 

VEKERZUGSKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 550 p. n.l. – 300 p. n.l., teda do obdobia starej železnej doby (halštatskej doby) a mladej železnej doby (laténskej doby). Patrí medzi trácko-skýtske kultúry. Vyskytovala sa na juhu stredného a na západnom Slovensku. Ojedinele preniká aj na východné Slovensko. Nálezy kultúry charakterizuje nomádsky spôsob života, tzv. skýtska triáda: výzbroj (reflexný luk + skýtske strelky + okutie tulca), konský postroj, zvierací štýl. Pohrebiská (Chotín, Preseľany, Senec, Modrany, Cejkov, Michalovce, okolie Košíc) sú kostrové aj žiarové, niekedy aj pre kone. Najvýznamnejšie pohrebisko je Chotín s vyše 470 hrobmi, z toho 10 s pochovanými koňmi. Predmety nájdené na tomto pohrebisku sú do veľkej miery z veľkej diaľky (z južnej a východnej Európy). Našla sa tu okrem iného prvá na kruhu točená keramika na území Slovenska, hlinené pečatidlá, kovové zrkadlá, skýtske postroje, pintadery, hadovité spony, trojboké hroty šípov, bojové čakany.

KUŠTANOVICKÁ KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 700 p. n.l. – 300 p. n.l., teda do obdobia starej železnej doby (halštatská doba) a starej laténskej doby. Vyskytovala sa na východnom Slovensku. Niekedy sa v novšej literatúre zvykne považovať za súčasť vekerzugskej kultúry. Pomenoval ju J. Böhm podľa mohylníka v Kuštanoviciach (po ukrajinsky Kuštanovicia), ktorý koncom 19.storočia objavil T. Lehoczky a neskôr J. Böhm v rokoch 1919-1931. Mohyly obsahovali vždy niekoľko urnových hrobov, spravidla pod úrovňou vtedajšieho terénu. Kuštanovická kultúra patrila do nomádskej kultúrnej sféry. Patrí medzi trácko-skýtske kultúry. Z etnického hľadiska išlo asi o severotrácke kmene, dávnejšie sa skupina pripisovala Skýtom. Kuštanovická kultúra je nomádska, ale zahŕňa aj vplyvy predchádzajúcej lokálnej kultúry (gávska kultúra – somotorský typ). Nálezy tejto kultúry sú slabo preskúmané (Nižná Myšľa, Michalovce, Rada). Sídliská sa dosiaľ nenašli, našli sa však mohylové pohrebiská (Stanovo, Bilka, Drorobratov). V mohylách boli hroby jednotlivcov a skupinové hroby, vždy žiarové. Našla sa aj keramika, vzácne sú nádoby vyrobené už na hrnčiarskom kruhu (Michalovce, Kolodno).

LATÉNSKA KULTÚRA

Kultúra spadá do obdobia približne 450 p. n.l. – 10 n.l., teda do obdobia neskorej halštatskej doby a mladej železnej doby (laténska doba). Je to prvá kultúra a doba v dejinách strednej Európy, pri ktorej poznáme etnicitu jej nositeľov. Jej nositeľmi boli Kelti. Na územie Slovenska sa pravdepodobne v súvislosti s obchodom s Keltmi najskôr dostali len keltské kultúrne vplyvy (včasný laténsky štýl), a až potom, niekedy okolo 450 p. n.l., prišla aj prvá kolonizačná vlna keltských kmeňov. Včasný laténsky štýl mal charakteristickú keramiku (točenú na kruhu s vkolkovanou výzdobou, často fľaškovité tvary a často plnú grafitu), kovový šperk (spony, zápony s podobou ľudských masiek) a výzbroj. Prvky výzdoby kovových nádob, zbraní a šperkov z jeho začiatkov pripomínali Orient (asi pod tráckym vplyvom od východu alebo pod etruským vplyvom od juhu). Na Slovensku sa včasný laténsky štýl vyskytoval od juhu až po Trnavskú sprašovú tabuľu. Rozmiestnenie príslušných nálezov naznačuje, že postupná imigrácia keltského etnika smerom na východ do neskorohalštatského prostredia prebiehala smerom od juhovýchodného Bavorska a Horného Rakúska do severozápadnej Karpatskej kotliny s prienikmi na západné a stredné Slovensko a Moravu. Z tohto obdobia sú na Slovensku dôležité neveľké sídliská popri toku Dunaja a Váhu a predovšetkým pohrebiská Stupava a Bučany, kde sa v kostrových hroboch našiel nielen včasnolaténsky šperk, ale aj keramika naznačujúca prežívanie domáceho halštatského kultúrneho podložia. Za doklady skôr obchodných stykov s Keltmi možno považovať nálezy ako je maskovitá spona zo Slovenského Pravna, bronzová prilba z Turca či zlatý torques z Myjavy. Z včasnolaténskeho obdobia stojí za zmienku aj sídlisko v Bratislave-Dúbravke, poloha Veľká lúka.

Laténska kultúra je pomenovaná podľa náleziska La Tène vo Švajčiarsku. Keltské kmene obývali územie horného Rýna a Podunajska a na svojich výbojoch prenikali do oblastí antickej kultúry, z ktorých do Európy priniesli jej poznatky. Mali silnú vládnúcu vrstvu bojovníkov a kňazov. V tomto období nastal veľký rozvoj remesiel. Používala sa pomerne bohatá surovinová základňa, najmä ľahko dostupné náleziská železnej rudy a stredoslovenské ložiská medi, striebra a zlata. Kelti boli hutníci, kováči, najmä umeleckí remeselníci, využívali nové hmoty okrem bronzu a drahých kovov. Vysokú úroveň metalurgie železa dokazujú vyspelé kováčske práce (železné nástroje, šperky, zbrane), kováčske vyhne na každom sídlisku, hutnícke stredisko vo Varíne a neskoršie správy o Kotínoch, vyrábajúcich železo. Aj keltskí šperkári dosiahli vysokú úroveň. Záľuba v ozdobnosti a pestrosti bola všeobecne známa. Pri výrobe šperkov Kelti použili aj netradičné materiály, ako je sapropelit, koral, email a sklo. Kelti vymysleli železné pérové nožnice. Poznali pílku a nôž. Svoje príbytky zamykali železnými kľúčmi. V laténskej dobe definitívne prevládla technika výroby nádob na hrnčiarskom kruhu (známa u nás už koncom halštatskej doby). Kvalitatívny vrchol dosiahli hrnčiarske výrobky v neskorolaténskom období pri výrobe náročnej, bohato zdobenej maľovanej keramiky a pri zhotovovaní obrovských hlinených zásobníc. Novým prvkom bola výroba nádob z ohňovzdornej grafitovej hliny, s ktorými sa často obchodovalo. Pokrok dosiahla aj výroba textilu, hlavne zásluhou rozšírenia nového typu tkáčskeho stavu. Kelti vyrábali najmä farebne zdobené látky z vlny a ľanu. Keltské obyvateľstvo používalo sklo (na náramnice a perly).

Nástroje a náradia zo železa používané na prípravu pôdy a zber úrody (železná radlica, motyka, rýľ) podstatne skvalitnila a uľahčila poľnohospodárstvo. Základnou obilninou zostala pšenica, rozšírilo sa pestovanie jačmeňa (aj jačmeňa viacradého), pestovala sa aj raž, ovos, proso, strukoviny a ľan. Keltský vynález rotačného žarnovu umožňoval kvalitnejšiu prípravu múky. Nové nástroje napomohli aj rozvoju dobytkárstva, kde železné kosáky a kosy na trávu a na orezávanie haluziny uľahčili zber krmoviny na zimu. Stále prevládal chov hovädzieho dobytka, v horách sa aj oviec. Bežným domácim zvieraťom bola ošípaná a hydina (sliepky a husi). Rozšíril sa aj chov koňa.

U Keltov už bola dobre vyvinutá vrstva obchodníkov. Najmä ku koncu keltského panstva na Slovensku existoval aj rozvinutý tranzitný a diaľkový obchod. Dokladajú ho importované výrobky (šperky, kovové nádoby, zrkadlá, vínne amfory a jantár) z Panónie, Česka, stredného Nemecka, Itálie, ale aj z Čiernomoria a Baltu. Obchodovalo sa aj so surovinami, hlavne u nás nedostupným cínom a grafitom, dovážanými z Čiech, Moravy a Rakúska. Z tohto obdobia pochádza u nás prvá peňažná sústava (zlaté a zriedkavejšie strieborné keltské mince, spočiatku napodobenina gréckych). Mince sú významným dokladom (vnútorného) obchodu. Prvé domáce strieborné razby, tzv. mince s lýrovitým znakom, sa u Keltov na Slovensku objavujú niekedy  období 200 p. n.l. na juhozápadnom Slovensku, čo asi súvisí s kontaktmi s hornoitalskými Keltmi alebo priamo s ich príchodom. Približne v tom istom čase sa objavuje lokálna razba aj na východnom Slovensku (nález depotu v obci Ptičie). V období 150 p. n.l. sa v Bratislave razila hodnotná strieborná minca tzv. bratislavského typu (s nápismi mien osôb, zrejme panovníkov alebo monetárov, napr. Biatec, Nonnos a pod., mince miznú so zánikom bratislavského oppida). Paralelne sa na severnom Slovensku viacero stredísk pokúšalo vydávať vlastné razby, z ktorých najrozšírenejšie boli strieborné mince veľkobystereckého typu, v oblasti Zemplína nominály veľkobystereckého typu (tzv. mince s vtáčím koňom, nazývané aj mince zemplínskeho typu). Okrem toho sú známe mince tzv. nitrianskeho typu, pezinského typu či hornopotiského typu.

Kelti spočiatku pochovávali vo vystretej polohe v priestorných hrobkách s vnútornou výdrevou a s potravou v nádobách a bohatou výzbrojou (muži výzbroj, ženy slávnostný šat s ozdobami). Od obdobia 275 p. n.l., teda od začiatku strednej laténskej doby badať u Keltov prechod od dovtedajšieho kostrového pochovávania na žiarové pochovávanie (pochovávanie zvyškov kremácie v hrobovej jame alebo v popolnici), náleziská Hurbanovo, Holiare, Ižkovce. Výbava hrobov sa značne zjednodušila (často sa prikladala len jedna zbraň a jeden bežný predmet). Výnimku tvorili len bohaté ženské hroby niektorých žien (špecifické pre stredolaténsku karpatskú oblasť) s reťazovými opaskami, sklenými náramkami a masívnymi bronzovými nánožnými kruhmi. hroby boli tiež stále jednoduchšie, až napokon úplne zanikli. Zmena pohrebného rítu (jeho zjednodušovanie) zrejme odráža prechod od viery v posmrtný život k náuke o prevteľovaní duší. Keltské pohrebiská sú zväčša malé, ale objavujú sa aj veľké nekropoly, v ktorých sa pochovávalo počas dlhého obdobia (Maňa, Palárikovo).

Sídliská z obdobia 275 p. n.l., teda začiatku strednej laténskej doby sú menej známe, pravdepodobne prevládalo osídlenie dvorcovitého charakteru. V tomto období možno pozorovať taký rozsah prehĺbenia sociálnych rozdielov u Keltov (v dôsledku ekonomického rozmachu), že sa rodové zriadenie rozpadlo. Svedčí o tom rôznosť obsahu hrobov a z prameňov sa dozvedáme o pevne organizovanej kňazskej vrstve tzv. druidov, ktorá ale rozhodovala aj v právnych a politických záležitostiach, ďalej o klientoch (nemajetných žijúcich z milosti bohatých patrónov), o ľuďoch vylúčených z občiny a časti obyvateľstva v postavení podobnom otroctvu. O vznikajúcej štátnej moci u Keltov svedčia o. i. časté keltské mince, na ktorých je vyrazené meno toho, kto ich vydal, zrejme vládcu (napr. Biatec).

V období 150 p. n.l., teda na konci strednej laténskej doby sú viditeľné u Keltov značné zmeny. Okrem ukončenia pochovávania na tradičných, často dlhú dobu používaných pohrebiskách, možno pozorovať na území juhozápadného Slovenska presun ťažiska osídlenia. Presunulo sa na západ za rieku Váh a stavbu veľkých opevnených stredísk správneho a výrobno-obchodného charakteru, sídlisk mestského typu, nazývaných oppidá (podľa niektorých zdrojov sa stavali už od príchodu Bójov, teda od obdobia 200. p. n.l.). V oppidách (opevnených osadách) sa sústreďovala všetka činnosť okrem poľnohospodárskej. Poľnohospodárstvu sa už venoval (tak ako dnes) vidiek, ktorý zásoboval oppidum (ako dnes mesto). Bratislavské oppidum (vzniklo okolo 113 p. n.l.) bolo jediné väčšie oppidum na Slovensku, slúžilo zrejme ako centrum bójskeho zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Ostatné (napr. Molpír pri Smoleniciach, Pohanská pri Plaveckom Podhradí) pripomínali skôr menšie opevnené hradiská s výrobnými osadami v okolí.

Základným typom nížinného domu bola polozemnica s rozmermi 4x3m so stĺpmi v strede kratších strán podopierajúcimi sedlovú strechu. Okolo domu boli chlievy, zásobnicové jamy, studne a pece. Základným typom sídla boli osady a dvorce, ktoré boli malé a často umiestnené husto vedľa seba.

V období 120 p. n.l., teda na konci strednej bronzovej doby sa hroby zmenili na plytké žiarové hroby a napokon úplne zanikli (popol asi nechali voľne poletovať). Táto zmena nevyhnutne znamenala, že sa celkom alebo aspoň výrazne zmenili aj náboženské predstavy. Na prelome letopočtu sa rozvoj keltskej kultúry prerušil expanziou rímskeho impéria na sever a súčasnými posuvmi germánskych kmeňov na juh. Väčšina Keltov sa postupne uchýlila do novovzniknutých rímskych provincií (Noricum a podobne).

Zdroj:

wikipedia

» Sekcie

TOPlist