Krížom-krážom.eu

Facebook profil
« späť

» Mestské turistické okruhy v okrese Prievidza

PRIEVIDZA. Zlatá prievidzská cesta.

Dva okruhy /Veľký okruh, Malý okruh/ ponúkajú prehliadku zachovaných architektonických pamiatok mesta, významných objektov, prírodných krás a informácie o už neexistujúcich objektoch. Projekt bol realizovaný v rokoch 2004-2005.

 

VEĽKÝ OKRUH

Obsahuje všetky zastavenia 1-45.

 

Jednotlivé zastavenia a ich popis:

 

1 – Objekty železničnej stanice.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 2005. Rotunda, výhrevňa, remíza. Solitér sa nachádza na Bojnickej ceste č.2 pri železničnej stanici. Budova bola vybudovaná v rokoch 1912-1913, rozšírená bola v roku 1938. Upravená bola v roku 1945 a 1996. Má jednotraktovú dispozíciu, je jednopodlažná. Má charakteristické znaky architektúry železničných stavieb z obdobia počiatkov železničnej dopravy. So zachovaným technologickým vybavením je najzachovalejšou stavbou svojho druhu na Slovensku. Má pamiatkovú hodnotu ako významný dokument vývoja architektúry železničných stavieb a histórie železničnej dopravy na Slovensku. V roku 1896 bola železničná trať predĺžená z Veľkých Bielic do Prievidze. Tým sa zvýšila aj návštevnosť Bojníc. V roku 1909 bolo zavedené omnibusové spojenie medzi železničnou stanicou v meste a Bojnicami. Boli to vlastne dva plachtou kryté vozy. Tento spôsob dopravy existoval do roku 1925. Jednoposchodová budova železničnej stanice a jej pravé krídlo sú pôvodné z roku 1896. V roku 1913 sa uskutočnila prestavba celej stanice, v súvislosti so stavbou trate do Handlovej, z tri na päť koľajovú. Postavila sa nová výhrevňa, vodáreň, bola rozšírená staničná budova o krídlo s predajňou lístkov a čakárňou. Vojnovými udalosťami v roku 1945 poškodená stanica bola obnovená, pristavila sa dnešná čakáreň a ďalšie priestory, prístrešok a veranda. Vojnou zničený drevný sklad bol v roku 1948 nahradený murovaným. Výhrevňa v depe bola postavená podľa projektov architekta Plaffa.

2 – Sivákov dom.

Jozef Sivák /14.1.1886 – 27.1.1959/, národovec, pedagóg, publicista, politik a štátnik, minister školstva a národnej osvety v rokoch 1939-1944.

3 – Okresný zdravotný ústav a pamätník padlých.

Príprava výstavby ústavu sa pripravovala už v roku 1926. Stavala ho firma Engliš, vedúcim staviteľom bol Imrich Spevár. Dokončený bol v roku 1929. Ústav bol dobre vybavený prístrojmi. Pred budovou ústavu stojí pamätník padlým v 1. a 2.svetovej vojne, pôvodne pamätník „Nedáme sa!“ z roku 1937. Od roku 1939 mala byť na podstavci busta M. R. Štefánika. Aj napriek začatým stavebným prácam nebola inštalovaná.

4 – Bývalé Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu.

Táto prístavba kláštora piaristov bola ukončená v roku 1934. V budove sídlili okresné finančné inštitúcie, od roku 1952 Revírne riaditeľstvo slovenských uhoľných baní. Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu, tu začalo svoju činnosť v roku 1957 ako jediné pôsobiace mimo Bratislavu. Povereníctvo zaniklo v roku 1960.

5 – Súsošie svätého Cyrila a Metoda.

Súsošie bolo odhalené 4.7.1998. Je dielom akademického sochára Stanislava Mikuša. Aktom odhalenia sa Prievidza stala prvým mestom na Slovensku, kde bola takýmto spôsobom vzdaná úcta solúnskym bratom vierozvestcom.

6 – Pamätná tabuľa – Spomienka na profesora doktora Stanislava Mečiara.

Profesor doktor Stanislav Mečiar /21.3.1910 – 23.11.1971/, člen Matice slovenskej, doktor filozofie, predseda výkonného výboru Slovenskej oslobodzovacej rady, predchodkyne Svetového kongresu Slovákov, spoluzakladateľ Zahraničnej Matice slovenskej. V roku 1945 odišiel do Argentíny a po smrti Jozefa Cígera Hronského v roku 1960 stál na čele Zahraničnej Matice slovenskej až do svojej smrti.

7 – Lipy republiky.

Pred obvodným úradom je pamiatka na rok 1968 a s ním spojený obrodný proces, vo forme vysadených líp, tzv. Stromov republiky. Vysadené boli 19.11.1968 na podnet miestneho odboru Matice slovenskej. Dnes sa pred vchodom do budovy zachovali iba dve pôvodné lipy, ďalšie dve boli odstránené a nahradené trojicami smrekov. V ich susedstve je aj jeden zaujímavý exemplár ginka dvojlaločného.

8 – Pripomenutie si židovskej synagógy.

Synagóga židovskej náboženskej obce stála v týchto priestoroch v rokoch 1868-1980, kedy bola v dôsledku pripravovanej výstavby paláca kultúry asanovaná. Objekt pôvodne slúžil na vykonávanie obradov. Počas vojny bol zdevastovaný. Po vojne slúžil na rôzne účely, naposledy  v rokoch 1960-1972 ako sklad potravín a materiálu. Na susednom objekte je osadená pamätná tabuľa v slovenskom, anglickom i hebrejskom jazyku. Pamiatku židovskej komunity v meste dokladá i židovský cintorín za mestom smerom na Banskú. Svojmu účelu slúžil v rokoch 1853-1985. Čiastočne obnovený bol v roku 1994. V súčasnosti je na cintoríne 19 náhrobných kameňov v slovenskom, nemeckom, maďarskom a hebrejskom jazyku.

9 – Dom doktora Jána Čvikotu.

Doktor Ján Čvikota /16.5.1861 – 1924/, lekár. Pracoval od roku 1890 v Prievidzi ako bojnický, neskôr prievidzský obvodný lekár. Bol spoluzakladateľom odbočky Slovenskej národnej rady v Prievidzi a stal sa jej predsedom. Po roku 1918 založil v meste odbor Matice slovenskej a stál na jej čele. Po jeho smrti preberá funkciu aj zdravotný obvod jeho syn doktor Ján Čvikota mladší.

10 – Popis komplexu kostola a kláštora piaristov.

Kostol piaristov.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Barokový kostol Najsvätejšej Trojice s kláštorom piaristov. Prvý kostol stál na mieste terajšieho, stavba začala v roku 1666 a dokončený bol v roku 1676. Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali so stavbou nového. Starý zrúcali v rokoch 1740-1743. Stavbu nového kostola viedol staviteľ Hyacint Hangke, trvala do roku 1750 a zariaďovanie ďalších 18 rokov. Kostol bol vysvätený 19.8.1753 na titul Najsvätejšej Trojice a bol daný pod ochranu Nanebovzatia Panny Márie. Dodnes je jednou z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe. Na výzdobe kostola sa podieľali kremnický barokový sochár Dionýz Stanetti, banskoštiavnický maliar Anton Schmidt a tiež viedenský maliar Ján Štefan  Bopovský alias Daniel Bujak. Dominantou kostola je hlavný barokový oltár s mramorovou stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom Nanebovzatia Panny Márie. Pri vstupe do kolégia sú stĺpy s iónskou hlavicou, charakteristickou dvoma stočenými volútami. Vchod do kostola je vyzdobený stĺpmi s korintskou hlavicou. Kostol je najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou v meste. Architektúra kostola i vzácne nástenné maľby radia stavbu medzi najhodnotnejšie barokové pamiatky v strednej Európe. Piaristický kostol s podzemnou kaplnkou Panny Márie Sedembolestnej stojí severozápadne od Námestia slobody pri piaristickom kláštore. Upravený bol i v 2.polovici 19.storočia, v 1.polovici 20.storočia a koncom 20.storočia. Má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym uzáverom. Je jednoloďový, jednovežový s jednou kaplnkou. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule. Pamätná tabuľa odhalená v roku 1991 pri príležitosti 325.výročia príchodu rehole piaristov do mesta a pamätná tabuľa národovcom J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi z roku 1969, ktorí sa tu zastavili 10.5.1848, cestou na národné zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši, kde predložili žiadosti slovenského národa.

Kláštor piaristov.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Barokový kláštor bol postavený v rokoch 1666-1675. Začiatkom roka 1666 grófka Františka Mária Pálffy-Khuen de Belassi povolala do mesta piaristov z Poľska a ponúkla im výstavbu rehoľného domu. Piaristi boli výslovne školskou reholou. Do výučby prinášali najnovšie spôsoby vyučovania. Ich škola v meste bola na úrovni strednej školy, akú nemali ani väčšie mestá. Jej úspechy viedli k založeniu podobných škôl v Nitre a v Brezne. Prvý kostol stál na mieste terajšieho a bol dokončený v roku 1676. Výstavba  dnešného kolégia spolu s kostolom bola dokončená v roku 1674 podľa projektov Antona Biberelliho. Od roku 1675 bolo v budove kláštora piaristické gymnázium. V rokoch 1734-1739 pribudla jej južná časť s učebňami. Výsledkom bola, podľa vtedajších predstáv, moderná školská budova. Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali so stavbou nového. Starý zrúcali v rokoch 1740-1743. Stavbu nového kostola viedol Hyacint Hangke, trvala do roku 1750 a zariaďovanie ďalších 18 rokov. Kostol bol vysvätená 19.8.1753 na titul Najsvätejšej Trojice a bol daný pod ochranu Nanebovzatia Panny Márie. Dodnes je jednou z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe. Kláštor piaristov bol upravený v rokoch 1748-1751,1864-1875,1926 a 1934. V piaristickom kláštore bola v 18.storočí i prvá prievidzská lekáreň. Kolégium piaristov má obdĺžnikový pôdorys a dvojtraktovú dispozíciu, je trojpodlažné s pivnicou. Stojí severozápadne od Námestia slobody na ulici A. Hlinku č.36. Dnes tu sídli základná škola a gymnázium.

11 – Legenda o prepojení chodieb kláštora so studňou zámku Bojnice.

Pod celým areálom budovy kláštora piaristov sa nachádza sústava chodieb s klenbami. Pri vchode do „Božieho hrobu“ je umiestnená maketa kostolíka v mierke 1:50. V sakristii sa nachádza otvor 1x1m, ktorý zrejme súvisí s chodbou vedúcou do podzemia kláštora. Traduje sa, že v týchto priestoroch bola zamurovaná monštrancia. Počas pôsobenia pátra Jozefa Bednárika sa pri opravách omietok našlo zamurované okno, kde sa pravdepodobne toto miesto nachádza. Chodby pod kláštorom sa rozdeľujú na dva smery. Prvý smer vedie pod terajší hotel Hubert a na Námestie slobody, druhý smer nie je presne identifikovateľný. V Prievidzi a Bojniciach je dodnes živá legenda o prepojení zámockej studne s chodbami prievidzského kláštora piaristov, ba dokonca až s chodbami pod Mariánskym kostolom. Chodby sa v týchto priestoroch nachádzajú ale ich účel bol iný, ako sa traduje. Slúžili hlavne ako únikové chodby v prípade hroziaceho nebezpečenstva pre ľudí, ktorí sa v týchto objektoch nachádzali.

12 – Sochy pred objektom kláštora piaristov.

Socha Nepoškvrneného počatia – Immaculata.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Stĺp s barokovou sochou Panny Márie – Immaculaty stojí pred kláštorom piaristov na ulici A. Hlinku. Má hranolový sokel s hustým rámovaním a výraznou rímsou. Stĺp s kompozitnou hlavicou so serafínmi. Esovito prehnutá socha Immaculaty so zopätými rukami. Plné, hlbšie premodelované tvary. Stĺp je barokový a pochádza z roku 1693. Autorom je barokový sochár Dionýz Stanetti z Kremnice. Opravovaný bol v rokoch 1812,1862,1887,1904 a 1936. Socha bola zhotovená z darov Sidónie Pálffyovej, bojnického prepoštstva, prefekta kremnickej komory a drobných darov.

Socha svätého Jána Nepomuckého.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Kamenná socha stojí pred piaristickým kláštorom na ulici A. Hlinku. Má bohato profilovaný sokel stĺpu. Na stĺpe s kompozitnou hlavicou stojí socha svätca. Štíhla esovito prehnutá figúra v kňazskom odeve s krucifixom. Zvyšky polychrómie. Baroková socha pochádza z roku 1757 a stojí na kamennom pilieri s podstavcom. Vyhotovil ju Dionýz Stanetti. Socha bola pôvodne umiestnená na západnej strane námestia, v priestore pred dnešným obchodným domom Prior. Žiaľ v súčasnosti je značne poškodená.

13 – Vzbura prievidzských žien.

Prievidza si oddávna budovala svoju mestskú organizáciu ale bojnickí zemepáni sa snažili oslabovať postavenie mesta a získať jeho príjmy pre seba. V rokoch 1765-1770 vyvinuli proti mestu úsilie na odobratie jej mestských výsad. Mesto napokon o svoje výsady prišlo a stalo sa obyčajnou dedinou. Bojnické panstvo sa chcelo ihneď ujať svojich práve získaných majetkov a deklarovať tak svoju moc. Dňa 18.3.1771 samotný akt prevzatia budov pivovaru a oboch mlynov prekazili ženy prievidzských mužov a vyhnali palicami a domácim náradím stoličného hodnostára. V ten deň pri kláštore piaristov otočili aj panský voz s liehovinami, určenými na jarmok. Na druhý deň ženy vyhnali z jarmoku Bojničanky a následne sa rozhodli, že mlyny a pivovar nevydajú do rúk panstva, obilie podelili medzi seba a ušlo sa aj mestskej chudobe. Na čele vzbury stála Anna Kardošová. Muži sa nezapájali, no ticho vzburu schvaľovali. Nakoniec ženy rozohnali vojaci, zatýkali, vypočúvali a väznili. Vzbura síce skončila neslávne, no mesto si ňou vymohlo o niečo lepšie postavenie ako malo na začiatku vzbury.

14 – Popis domov na Moyzesovej ulici, bývalá Piaristická ulica.

Prvý dom na pravej strane bol niekdajší daňový úrad, od roku 1933 Straussova lekáreň. Nasledujúce domy postavila pre svojich zamestnancov v 30.rokoch 20.storočia firma Carpathia. Jeden z nich nesie ľudový názov „Harmonika“ pre svoj typický vzhľad. Pôvodné domy na ľavej strane patrili bohatým obchodníkom, a preto sa táto ulica ľudovo nazývala Zlatá ulička. Domy boli asanované v roku 1978 z dôvodu výstavby obchodného strediska Vtáčnik. Počas výkopových prác v roku 1980 tu boli nájdené jamy spevnené drevenou výdrevou a črepovým materiálom z 15.storočia, ktoré dokladajú remeselnícku výrobu v meste.

15 – Spomienka na návštevu prezidenta ČSR doktora Eduarda Beneša.

Prezident doktor Eduard Beneš navštívil mesto 26.9.1936. S predstaviteľmi mesta sa stretol v Mestskom dome a súčasťou programu bola i návšteva kláštora piaristov.

16 – Námestie.

Námestie sa budovalo v 15.storočí na dovtedy nezastavanej ploche, o čom svedčí jeho súdobý tvar, podľa priemyselného plánu, tzv. šachovnica. Súčasne so vznikom námestia bol stavaný aj kostol, čo dokazuje jeho dispozícia. Symboliku križovatky obchodných ciest dokladá aj spôsob usporiadania príjazdových ciest, čo pri prechode námestia v smere severo-južnom a východo-západnom vytvára tvar písmena X, križovatky alebo kríža. Názov námestia sa niekoľkokrát zmenil. Dnes nesie názov Námestie slobody. Vzhľad námestia sa menil v závislosti od stavieb nových domov, zničených vojnami, požiarmi alebo prestavbou. V roku 1926 bolo zrušené jarmočnisko – miesto trhov a bolo upravené vysadením líp.

17 – Mestský dom.

Dá sa predpokladať, že pôvodný Mestský dom, zbúraný v roku 1932, bol postavený niekedy začiatkom 15.storočia. Pravdepodobne krátko po tom, čo boli Prievidzi udelené výsady slobodného kráľovského mesta. Budova bola na ten čas veľká, s tromi priestrannými miestnosťami na poschodí. Tieto boli v čase reformácie využívané pre evanjelickú školu, o ktorej je prvá zmienka v roku 1560 a ktorú vydržiavala mestská rada. V týchto učebniach študoval aj Vavrinec Benedikt z Nedožier. Následne tieto priestory využívali aj piaristi, až do výstavby školy v objekte svojho kláštora. Súčasný Mestský dom, bol postavený v roku 1933 staviteľom A. Englišom, obnovený bol v roku 1993. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule, pripomínajúce pobyt Hurbanových dobrovoľníkov v meste v roku 1849 a založenie Revolučného národného výboru v roku 1944.

18 – Ostatné objekty na námestí.

Pamätník odboja.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Pamätník z rokov 1946-1951 stojí na Námestí slobody. Na počesť bojovníkov a obetí 2.svetovej vojny ho vytvorili autori architekt Štefan Lukačovič a akademický sochár Rudolf Pribiš.

Trojičný stĺp.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Barokové súsošie svätej Trojice vyhotovil Dionýz Stanetti v roku 1739. Masívny trojboký sokel má na čelnej strane do námestia reliéf svätej Rozálie z roku 1797, ktorým sa jeho charakter zmenil na morové súsošie. Reštaurovaný bol v rokoch 1992-1995. Stĺp stojí na Námestí slobody.

Renesančný tzv. kráľovský dom.

Je situovaný do domu č.6 na Pribinovom námestí. Spomína sa v roku 1550. Jeho správca vykonával dozor nad baníctvom a výberom daní a mýta.

Socha svätého Floriána.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Klasicistická socha svätého Floriána, patróna hasičov, pochádza z roku 1788. Socha na podstavci pôvodne stála na „Drevenom rínku“ pred tzv. richtárskym domom. Sochu dala postaviť rodina Polereckých. Renovovaná bola v rokoch 1905 a 1992. Stojí na Pribinovom námestí severne od kostola.

Meštianske domy.

Steinerov dom, neskôr Beckov dom a Kardošov dom, sú pôvodne klasicistické domy z konca 18.storočia.

Pastoračný dom matky Františky.

Jednoposchodová budova s pôdorysom v tvare L. V jednej miestnosti sa nachádza fragment barokovej klenby. Dvojtraktová budova prejazdového typu so šiestimi okennými osami. V prejazde je jedno pole pruskej klenby v prednej časti, v zadnej časti prejazdu je valená klenba s ostrými lunetami a hrebienkami. Na prízemí v jednej miestnosti je korýtková klenba, v druhej sú dve polia pruskej klenby. Schodište v dvornej časti i niektoré miestnosti na poschodí sú zaklenuté pruskými klenbami. Dom pochádza z konca 17.storočia a je prestavaný. V súčasnosti je v dome predajňa s náboženskou literatúrou.

Kláštor Nepoškvrneného srdca Panny Márie.

Jednoposchodová šesťosová budova. Kláštor Nepoškvrneného srdca Panny Márie založený Kongregáciou Dcér Božskej Lásky. V miestnostiach je zaklenutá pruskými klenbami. Dvojtraktová budova s prejazdom. Prejazd je zaklenutý pruskými klenbami, na prízemí sú v dvoch miestnostiach korýtkové klenby. Na dvornej fasáde bola pôvodne pavlač. Pôvodné okenné a dverové otvory so segmentovými záklenkami. Dom pochádza z polovice 18.storočia.  V minulosti v ňom sídlil dievčenský internát. Má prerobenú fasádu. Kongregácia Dcér Božskej Lásky, ktorá sa venovala opusteným deťom a dospievajúcim dievčatám, v roku 1908 zriadila svoj kláštor i v Prievidzi. Rádové sestry pôsobili v materských škôlkach a vyučovali v dievčenskej škole. V roku 1940 otvorili dievčenský internát. Prevzali tiež detský domov na Dlhej ulici s celým zaopatrením. V roku 1950 boli kláštory a cirkevné školy zatvorené, sestry boli nedobrovoľne internované. Načas sa vrátili v rokoch 1968-1972 a definitívne v roku 1990. Odvtedy sa venujú vyučovaniu náboženstva.

Rodný dom Gustáva Švéniho.

Stál oproti obchodnému domu Prior. Gustáv Švéni bol priekopník robotníckeho hnutia na Slovensku.

19 – Kluby a spolky.

Zastavenie oboznamuje so vznikom a činnosťou spolkov, klubov a združení založených v meste.

20 – Cechy, remeslá a priemysel.

Od 14.storočia mala Prievidza remeselno-poľnohospodársky ráz. Pracovali tu mäsiari, pekári, ševci, kováči, krajčíri, súkenníci. V roku 1415 dostala jarmočné právo a v roku 1488 výsadný list od kráľa Mateja na podomový obchod svojich remeselníkov. Zastavenie zoznamuje s históriou remeselníckych cechov, s rozvojom remesiel, obchodníctva a priemyslu v meste.

21 – Návšteva priestorov mestského úradu – galéria historických fotografií.

Budova Mestského úradu pochádza z roku 1936, kedy bola ako vtedajšia Prievidzská gazdovská banka prestavaná z jedno na dvojpodlažnú. Neskôr tu sídlila Slovenská sporiteľňa. Posledná prestavba je z 90.rokov 20.storočia. V priestoroch sú na chodbách inštalované historické fotografie, zachytávajúce historické stavby, udalosti a prostredie, ktoré už dnes nie je možné poväčšine nájsť. Fotografie sú na porovnanie doplnené zábermi súčasného stavu. Najlepšou identifikáciou sú obrazy obohatené textami s popisom budov a udalostí. Tieto sú spomienkami členov Klubu Bôbarov – rodených Prievidžanov.

22 – Reformácia a rekatolizácia.

Zastavenie hovorí o histórii a priebehu reformácie a rekatolizácie v meste a okolí.

23 – Pripomenutie si prvej prievidzskej pošty.

Zastavenie oboznamuje so vznikom a históriou poštových ciest, poštových staníc. V Prievidzi bola poštová stanica zrušená v roku 1613 presťahovaním do Bojníc. Tam sídlila do mája v roku 1823. Stará poštová cesta z Viedne do Sedmohradska zanikla výstavbou železnice v roku 1896. Okolo roku 1825 bola dokončená výstavba novej poštovej stanice na mieste niekdajšej zo 16.storočia. Do tejto budovy, známej ako Dom služieb, sa lokalizuje lekáreň Burdu, v ktorej sa predávali liečivá na predpisy Františka Madvu, zázračného lekára z Nitrianskeho Rudna. Koncom 19.storočia bola budova zvýšená o poschodie a dostala dnešnú podobu.

24 – Drevený rínok.

Drevený rínok vznikol pravdepodobne v 14.storočí. Tu bývali lichvacie /dobytčie/ jarmoky, obchod s drevom a drevenými výrobkami. Od toho je odvodený jeho názov. Na Drevený rínok ústili veľké dvory z hlavného námestia. Tu stál aj tzv. richtársky dom z roku 1770, druhý najstarší v meste, asanovaný v roku 1972. Ústrednou stavbou Dreveného rínku je budova bývalej hasičskej zbrojnice. Zastavenie oboznamuje s históriou hasičstva v meste.

25 – Objekt „starej pošty“, prievidzské pošty a poštári.

Zastavenie oboznamuje s históriou pôšt a poštárov v meste.

26 – Návšteva výstav v Hornonitrianskom osvetovom stredisku.

Galéria AMA, zriadená v budove Hornonitrianskeho osvetového strediska, začala svoju činnosť v roku 2002. Ide o komornú galériu, vhodnú pre autorské, ale i menšie kolektívne výstavy. Stredisko v nej prezentuje výtvarné diela, fotografie i ľudovoumeleckú tvorbu pre milovníkov umenia. Pravidelne tu má miesto aj tvorba členov Klubu výtvarníkov, Fotoklubu, významných ľudových tvorcov regiónu a iných. Okrem výstavných aktivít tento komorný priestor slúži na podobné kultúrne aktivity menšieho rozsahu – stretnutia s poéziou, divadlom, vystúpenia spevákov a koncerty vážnej hudby.

27 – Harajka, popis prievidzských vodovodov.

Zastavenie zoznamuje s históriou vodovodov v meste.

28 – Skotňa a prievidzské vinohrady.

Zastavenie približuje históriu vinohradníctva v meste a okolí.

29 – Pivnica a dom „Nebo“ na konci Dlhej ulice.

„Nebo“ bol ľudový názov jediného poschodového domu v tejto najstaršej časti mesta. Zachovaná pivnica je vymurovaný skalný previs. Vchod do pivnice je opatrený štyrmi kamennými blokmi, usporiadanými do tvaru oblúka. Na oblúku je zachovaný nápis: „Curavit György Polerecky Anno 1763“. Senátor Juraj Polerecký sa uvádza v roku 1765 i s manželkou Teréziou Lemonyovou ako donátor oltára pätnástich svätých pomocníkov v piaristickom kostole. Rovnako je uvádzaný v súvislosti so vzburou prievidzských žien ako významný predstaviteľ mesta. Podľa ľudovej povesti sa traduje, že tu v pivnici bolo vyústenie legendárnej tajnej chodby, vedúcej z kláštora piaristov, ba až z Bojnického zámku. Istý čas slúžila na uskladnenie tovaru prievidzskej firmy Carpathia.

30 – Kostol Nanebovzatia Panny Márie na Mariánskom vŕšku.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Pôvodne neskororománsky mariánsky kostol Nanebovzatia Panny Márie bol postavený okolo roku 1260 na mieste románskeho hradiska, pod ktorým ležala pôvodná osada, spomínaná v roku 1113. Z pôvodného kostola sa zachovala len veža s románskym jadrom. Ak sa berú do úvahy dobové zvyklosti, tak prievidzský hrad a kostol tvorili jeden objekt. Novú funkciu získal kostol po príchode karmelitánov, ktorí prišli do mesta po roku 1383. Karmelitánom nestačili malé priestory kostola a preto okolo roku 1400 začali so stavbou kláštora. Románsky kostol karmelitáni prestavali v gotickom slohu. Zachované opevnenie okolo kostola, múr s baštami, je z obdobia neskorej gotiky a ranej renesancie z 15.storočia. Bašty okolo ohradného múru boli neskôr prestavané na kaplnky. Ich súčasťou sú aj otvorené spovednice, lebo kostol sa v polovici 18.storočia stal pútnickým miestom. Kostol bol upravený začiatkom 16.storočia a v rokoch 1687 a 1805. Hlavný oltár v jednoloďovom kostole je barokový, ambitový z 1.štvrtiny 16.storočia. Bočný oltár je barokový z konca 17.storočia. Z interiéru kostola sa zachovala iba stredoveká socha Panny Márie z 2.polovice 15.storočia.O zániku kláštora karmelitánov sa nevie nič, posledná zmienka je z roku 1529. Zánik kláštornej budovy naznačuje, že ich likvidácia bola násilná. Zeme kláštorného majetku tvoria polia tzv. Dlhých zemí, kde je dnes zachovaná lokalita „Kláštorská studnička“, ako aj rybníky na lokalite Lukavica, ako zdroj stravy v období pôstu. Súčasný kostol stojí na mestskom cintoríne na Mariánskej ulici na Mariánskom vŕšku.

31 – Hroby významných osobností.

Zastavenie na mestskom cintoríne približuje osobnosti, ktoré sú tu pochované.

32 – Opis pôvodného hradiska.

Zastavenie s opisom hradiska na Mariánskom vŕšku, ktorý je spojený so zaniknutým hradom Prievidza, s kláštorom karmelitánov a románskym kostolom.

33 – Vyhliadka zo Skaly, popis okolitých horstiev, vrcholov, objektov a pod.

Zastavenie na vyhliadke Skala s opisom horstiev a dolín v okolí Prievidze, s opisom prírody a s opisom okolitých objektov a zaujímavostí, ktoré sú dnes väčšinou súčasťou mesta.

34 – Bývalá budova reálneho gymnázia.

Gymnázium bolo pôvodne umiestnené v budove piaristického kláštora, no tieto priestory nevyhovovali kapacitne ani hygienicky. Nové gymnázium bolo postavené v rokoch 1928-1930. Podľa plánov, ktoré vypracovali Fiala a Fiegl z Prahy, budovu realizovali domáce firmy. Na stavbu gymnázia prispeli i okolité obce. Park pred reálnym gymnáziom, dovtedy nepomenovaný, dostal v roku 1933 názov podľa gymnázia, Sasinkov park. Vojnové udalosti narušili chod školy, keď tu dočasne sídlil Revolučný národný výbor i nemocnica. V roku 1953 gymnázium v Prievidzi zaniká a pretvára sa na Jedenásťročnú strednú školu, od roku 1959 na dvanásťročnú. Táto zanikla v roku 1962. Odvtedy tu sídli základná škola. V roku 1984 bola na škole odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca  založenie Revolučného národného výboru. Gymnázium nieslo čestný názov národovca a historika Františka Sasinka. Tento kapucínsky mních v Prievidzi síce nikdy nepôsobil, no jeho dielo významným spôsobom napomáha mapovaniu starších historických udalostí. Jeho zásluhou sa v opise zachovali významné listiny mesta, ktorých originály boli zničené.

35 – Starý cintorín.

V minulosti bolo zvykom pochovávať mŕtvych okolo kostola. Najstarší kostol na Mariánskom vŕšku mal okolo seba cintorín, v kostole sa pochovávalo do krypty ešte v 2.polovici 18.storočia. V období epidémií cholery ale bolo rizikom pochovávať na miestach, kde sa zhromažďovalo veľa ľudí. Preto bol zriadený nový cintorín vo farskej záhrade, po pravej strane cesty k Mariánskemu kostolu. Vizitátor v roku 1780 zistil, že je to cintorín malý, preto sa zakrátko zanechal a opäť sa pokračovalo s pochovávaním pri Mariánskom kostole. Obmedzené priestory cintorína sa vyriešili v 19.storočí, kedy bol asanovaný severný a východný ohradný múr a boli zadovážené nové pozemky.

36 – Katolícka fara.

Najstaršia fara v meste bola hradnou farou pri kostole Nanebovzatia Panny Márie na Mariánskom vŕšku. Kedy bola založená nie je známe, pretože sa nezachovali písomné materiály. Podľa Historia Domus bola založená v roku 1213. Prvý známy prievidzský farár Emothelmus sa spomína v rokoch 1332-1337.  Pôvodná farská budova bola postavená v 14.storočí, po zničení v období reformácie, bola v roku 1715 obnovená. V dvojpodlažnej stavbe s barokovými prvkami boli uložené vzácne náboženské sochy z obdobia neskorej gotiky. Asanovaná bola v roku 2001. Terajšia moderná budova Farského úradu pochádza zo 60.rokov 20.storočia. Pred ňou stojaca socha Madony s dieťaťom bola postavená v roku 1929.

37 – Pripomenutie si kultúrneho domu.

Mesto vo svojej starej histórii nikdy nemalo kultúrny dom. Preto sa katolícka cirkevná obec rozhodla vystavať kultúrny dom na mieste starého vodojemu a domu organistu. Postavený bol na základe projektu staviteľom A. Englišom. Otvorený bol v roku 1939. V roku 1945 bol kultúrny dom znárodnený a od roku 1948 sa nazýval Dom osvety. Od začiatku 90.rokov 20.storočia sa nevyužíval, chátral a v roku 2002 bol asanovaný.

38 – Pripomenutie si rodného domu Mikuláša Mišíka.

V priestore oproti terajšej budove Farského úradu stál dom, v ktorom sa narodil Mikuláš Mišík /25.11.1907 – 29.12.1981/, kňaz a historik.

39 – Vodojem.

Zastavenie zoznamuje s históriou budovania a prevádzky vodojemu v meste.

40 – Kostol svätého Bartolomeja.

Národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963. Pôvodne gotický kostol z 1.polovice 14.storočia, viackrát prestavaný. Upravený bol  v 2.polovici 14.storočia. V poslednej tretine 15.storočia bol v presbytériu znova zaklenutý, v 1.polovici 16.storočia bol rozšírený a upravený, koncom 17.storočia bol opravený a v interiéri barokovo doplnený. Honosnú vežu kostola zdobilo 12 vežičiek, v interiéri boli vzácne gotické oltáre s tabuľovými obrazmi. V roku 1678 kuruci zariadenie kostola zničili. Pri ohni sa zrútila strecha a ťažko sa poškodila veža. Kostol bol opravený v roku 1698. Pri oprave ponechali pôvodnú vežu celú, len ju obohnali masívnymi vonkajšími múrmi, ktoré sa v troch stupňoch zužujú k vežovej ochodze pod hodinami. Loď kostola prešla mnohými zmenami. Dve bočné kaplnky pochádzajú z 15.storočia. Z pôvodného interiéru kostola sa zachoval pozlátený gotický pacifikál, pozlátený gotický kalich a strieborná gotická kadidelnica. Najkrajšou pamiatkou je monštrancia Jána Korvína, ktorá patrí medzi prvé monštrancie u nás vôbec. Na prelome 18. a 19.storočia bol vchod od Necpal zamurovaný a v súčasnosti je tu Boží hrob. Nový vchod bol vybudovaný z južnej strany, kde sa vytvoril väčší vstupný priestor. V priebehu 19. /1829,1886/ a 20.storočia bol viackrát reštaurovaný. V interiéri sa nachádza renesančná skrinková krstiteľnica z roku 1696 vsadená do steny, voľné barokové súsošie Piety z 2.tretiny 17.storočia a barokové voľné plastiky Najsvätejšej Trojice a Panny Márie zo začiatku 18.storočia. Jednoloďový kostol stojí na Pribinovom námestí.

41 – Mariánsky stĺp a slnečné hodiny.

Mariánsky stĺp je barokový z 18.storočia. Jeho autorom je kremnický sochár Dionýz Stanetti. Posledná renovácia je z 90.rokov 20.storočia.

Južné vertikálne slnečné hodiny na farskom kostole pochádzajú z roku 1662. Majú pravouholníkový tvar, ciferník je delený po štvrťhodine od 6.hodiny rannej do 6.hodiny večernej. Číslice sú rímske. Nápis „Filioli, Novissima Hora! MDCLXII“ vo voľnom preklade znamená Miláčikovia odbila hodina, Synáčik najnovšia hodina alebo význam s výstrahou Synáčikovia /vaša/ posledná hodina. V roku 1957 pri renovácii kostola boli pod omietkou objavené vonkajšie stredoveké fresky z roku 1523 s biblickými výjavmi z pôvodnej vonkajšej výzdoby kostola, prekryté neskoršími renesančnými.  Čas vzniku premaľby dokladá chronogram slnečných hodín. Ich stav však nedovoľoval renováciu a preto boli zakryté omietkou.

42 – Starobinec – špitál.

Mestský špitál bol zriadený koncom 18.storočia. O prestarlých občanov bolo v tom čase postarané v zariadeniach, nazývaných špitály. V podstate išlo o starobince. Jágerský kanonik, prievidzský rodák Jozef Škopec dal v roku 1824 z vlastných prostriedkov postaviť novú budovu mestského starobinca. Budova pri veľkom požiari v roku 1828 zhorela. Dal ju na vlastné náklady opraviť. Na prvom poschodí objektu je pamätná tabuľa, ktorá spomína Jozefa Škopca a jeho dielo. Na to poukazuje aj druhá pamätná tabuľa, ktorú v 90.rokoch 20.storočia inštaloval Klub Bôbarov.

43 – Tlačiareň Patria.

Zastavenie zoznamuje s históriou tlačiarní v meste.

44 – Dievčenská škola.

Po vydaní školského zákona v roku 1868 nastal veľký tlak na zoštátnenie a pomaďarčenie škôl. Preto, aby sa tomu predišlo, miestny farár Michal Juriš zakúpil budovu na bývalej Poštovej ulici pre päťtriednu školu, ktorá sa mala stať od roku 1884 cirkevnou dievčenskou školou, lebo do piaristickej školy mali dievčatá prístup zakázaný. Neskorší farár Teodor Moser v roku 1908 zabezpečil dievčenskú školu tak, že do mesta povolal ženskú rehoľu, Kongregáciu Dcér Božskej Lásky. Rehoľné sestry spravovali školu do roku 1950. Boj o cirkevnú školu bol vlastne bojom o slovenskú školu, lebo podľa školského zákona mali cirkevné školy značnú autonómiu v určovaní vyučovacej reči. V čase stavby chlapčenskej školy mohli do tejto školy chodiť aj chlapci. Dlhoročnou riaditeľkou bola Irena Vavrová.

45 – Popis Poštovej ulice.

Poštová, dnes Hviezdoslavova ulica, dostala svoj názov podľa pošty, ktorá tu sídlila v dome Jána Kissa od začiatku 20.storočia. Z pôvodnej zástavby sa zachovali len tri domy – starobinec (špitál), tlačiareň Patria a dievčenská škola. Pôvodná zástavba bola asanovaná v 70.rokoch 20.storočia.

 

MALÝ OKRUH

 

Obsahuje zastavenia 1-4,10-23,37-45.

» Najnovšie

Pramene a studničky v okrese Trenčín

ADAMOVSKÉ KOCHANOVCE. Studňa vo dvore domu č.1. Prameň minerálnej vody sa na …

Pramene a studničky v okrese Prievidza

Nemáme žiadne informácie o prameňoch a studničkách v okrese. …

Pramene a studničky v okrese Partizánske

VEĽKÝ KLÍŽ Pod hradbami starodávneho kláštora vyviera voda. Nachádza sa tam …

Pramene a studničky v okrese Nové Mesto nad Váhom

DASTÍNSKA KYSELKA V NOVEJ LEHOTE Minerálny alkalický prameň pramení v&nb …

Pramene a studničky v okrese Myjava

PRAMEŇ POD BRADLOM Prameň s pitnou vodou sa nachádza na južnom svahu vrchu B …

TOPlist